morske panny

Mořské pany- mýtus či skutečnost?

Námořníci na celém světě si vždy vyprávěli neuvěřitelné historky o tom, co na svých cestách viděli. Byly to mořské panny či vodní příšery, které je lákaly do určitých míst i je napadaly. Časem se na tyto podivné historky zapomnělo ale je dost pravděpodobné že lodníci a námořníci nelhali.

Bojovníci
Historka vypráví, že se v roce 1547 vydala španělská galeona na cestu z Peru do Španělska. Cestou byla napadena anglickými piráty a mezi plavidly se rozpoutal krutý boj na život a smrt. Najednou se stalo něco neuvěřitelného - z hloubi moře se vynořilo několik desítek mořských rytířů ozbrojených šupinatými pancíři a s hlavami pokrytými špičatými přilbami. Když jedna z lodí vypálila salvu ze svých děl, tak se válečníci ponořili a zanedlouho se útočící lodě rozlomily a za podivných okolností klesly ke dnu.


Mořské panny
V současné době se vědci shodují na tom, že mořská panna je vlastně kapustňák, neboli býložravý mořský savec s předními končetinami změněnými v ploutve a s vodorovnou ocasní ploutví. Některé zjevení mořských panen by se tím daly vysvětlit ale zase ne úplně všechny.
Učitel ve Skotsku uviděl v roce 1809 na pobřeží sedět ženu s bujným poprsím. která měla od pasu dolů rybí ocas.
Také tvor který byl vyloven v pol.20 stol. u Shetlandských ostrovů nebyl zrovna kapustňák. Vypadal spíš jako chlupatá ženská s rybím ocasem a vydával pronikavý křik. Proto jej hodili raději zpět do moře.
Další případ byl ohlášen v roce 1830 z Hebrid. Blízko u břehu si hrála malá holčička kterou náhodně strefili kamenem do hlavy. Moře již vyplavilo jen mrtvolku asi čtyřleté dívenky s rybím ocasem.

Ale historky o mořských pannách nejsou jen z hluboké historie. V roce 1977 vyplavila bouře neznámou bytost do kanálové stoky v Pretorii v Jihoafrické republice. Svědkové ji popsali jako bílou ženu s krásnými ňadry a šupinatým ocasem. Nakonec jí lidé pomohli vrátit se zpět do oceánu. O rok později byla další krásná podivná dívka viděna na Filipínách a v roce 1981 v Austrálii a v roce 1986 na pobřeží Španělska.

Kdo však tito tvorové jsou?
Věrohodně vysvětlit existenci mořských bytostí se nepodařilo dodnes. Zvířata to zřejmě nejsou. Tvorové z hlubin oceánů jsou svou inteligencí srovnatelní s lidmi. Podle některých badatelů by mohlo jít o druh Homo sapiens, který se oddělil od suchozemské formy a vrátil se zpět do vody. Mají proto plíce i žábry a mohou žít pod vodou i na souši.
To potvrzuje i případ který se stal v 16. století v Holandsku. Rybáři ulovená dívka se zamilovala do jednoho z nich a zůstala na povrchu. Trochu se naučila mluvit a živila se splétáním sítí.
Ale legendy nám nabízejí i opačné vysvětlení. Jedná se o lidi, kteří zmizeli v moři aby se po nějaké době znovu vynořili s rybím ocasem na svém těle.
V roce 1841 se při bouři v Indickém oceánu utopil námořník z lodi Great King. O dva roky později byl na tom samém místě spatřen svými druhy živý ve vodě opět. To už měl ale šupinatý ocas a vyprávěl, že teď je konečně šťastný ale více ze svého tajemství prozradit nechtěl nebo nemohl.


Je vidět, že právě moře a oceány jsou ještě jedny z nejméně prozkoumaných částí planety a my se jen můžeme domnívat co před námi ukrývají za tajemství.



Sú to vlastne morské bytosti, ktoré môžu žiť pod vodou aj na súši. Majú krásny dlhý rybí chvost a hornú časť tela majú ľudskú.


Podľa vedcov:

V súčasnej dobe sa vedci zhodujú na tom, že morská panna je vlastne "kapustňák", teda bylinožravý morský cicavec s prednými končatinami zmenenými na plutvy a s vodorovnou chvostovou plutvou. Niektoré zjavenia morských panien by sa tým dali vysvetliť, ale zase nie úplne všetky.



Vierohodne vysvetliť existenciu morských bytostí sa nepodarilo dodnes. Zvieratá to zrejme nie sú. Tvorovia z hlbín oceánu sú svojou inteligenciou zrovnateľní s ľuďmi. Podľa niektorých bádateľov by mohlo ísť o druh Homo sapiens, ktorý sa oddelil od suchozemskej formy a vrátil sa späť do vody. Preto majú pľúca a žiabre a môžu žiť pod vodou i na súši.

Legendy o morských pannách sú tak staré, ako najstaršie kultúry.Vždy sú krásne, obykle nešťastné,do polky tela ženy a dole mají rybí chvost. Morská panna sa často zobrazuje sediaca na skale,hľadiaca do zrkadla a prečesávajúc si zlaté vlasy siahajúce po pás. Záznamy o napol ľuďoch a na pol rybách siahajú až do roku 1800 p.n.l.


Morské panny sú veľmi krásne a nádherne spievajú. Občas vyplávajú na opustené pláže a svojim spevom okúzľujú mladých mužov, ktorí ich potom hľadajú. Hovorí sa im aj sirény. Väčšinou ich ale pohltí more. Bývajú v krásnych palácoch úplne na dne mora, dosť ďaleko od miest kde plávajú lode. Občas tiež v zachovalých vrakoch veľkých lodí. Niekdy strážia veľké vzácne poklady. Stretnúť morskú pannu nie je tak tažké, avšak väčšinou to trvá iba pár minút. Ale i za takú krátku dobu vám toto stretnutie stúpne do hlavy.



Na mnohých miestach sa rozprávajú príbehy o morských pannách, ktoré sa zamilovali do človeka a vybrali si opustený život na súši, ďaleko od svojho rodu.Niektoré rozprávajú o mužoch, ktorí sa zamilovali do morskej panny a chytili ju tak,že jej zobrali rybiu kožu zatiaľ čo tancovala v ľudskej podobe
na pláži.



Tak toto som našla na jednej stránke, názor si o tom urobte sami, ale ja myslím, že na tom niečo asi bude. Tu máte pár legiend:

Slzy morskej panny

Na ostrove Iona na pobreží Škótska sú šedozelené skaly, o ktorých sa hovorí, že sú to slzy morskej panny, ktorá sa zamilovala do jedného svetca, ktorý žil na ostrove. Navštevovala ho každý deň, ale on jej povedal, že ak chce byť s ním musí opustiť more. Morská panna vedela, že to nikdy nebude môcť urobiť a tak ostali jej slzy na pláži ako skaly.



Ďalej tu máte príbehy, ktoré sa (ževraj) naozaj stali:


Historka rozpráva, že sa v roku 1547 vydala španielska galeona na cestu z Peru do Španielska. Cestou bola napadnutá anglickými pirátmi a medzi plavidlami sa rozpútal krutý boj na život a smrť. Naraz sa stalo niečo neuveriteľného - z hlbín mora sa vynorilo niekoľko desiatok morských rytierov ozbrojených šupinatými pancierami a s hlavami pokrytými špicatými prilbami. Keď jedna z lodí vypálila salvu zo svojich diel, tak sa bojovníci ponorili a zanedlho sa útočiace lode rozlomili a za podivných okolností klesli k dnu.



Učiteľ v Škótsku uvidel v roku 1809 na pobreží sedieť ženu s bujným poprsím, ktorá mala od pása nadol rybí chvost.


Tvor, ktorý bol vylovený v polovici 20.stor. pri Shetlandských ostrovoch vyzeral ako chlpatá ženská s rybím chvostom a vydával prenikavý krik. Preto ho hodili radšej späť do mora.

Ďalší prípad bol vyhlásený v roku 1830 z Hebrid. Blízko brehu sa hralo malé dievčatko, ktoré náhodou trafili kameňom do hlavy. More potom vyplavilo mŕtvolku asi štvorročného dievčatka z rybím chvostom.



Ale historky o morských pannách nie sú iba z hlbokej histórie. V roku 1997 vyplavila búrka neznámu bytosť do kanálu v Pretorii v Juhoafrickej republike. Svedkovia ju popísali ako bielu ženu s krásnymi ňadrami a šupinatým chvostom. Potom jej ľudia pomohli vrátiť sa späť do oceánu.



Iné krásne, ale divné dievča bolo po roku nájdené na Filipínach, v roku 1981 v Austrálii a v roku 1986 na pobreží Španielska.

1. Ak sa chceš stať morskou pannou, stačí aby si to cítila v

srdci a každý deň si hovorila, že si morská panna. Viac sa

stýkaj s vodou, aspoň 5krát denne. Keď bude spln tak presne

o 20:00 choď do vody a buď tam dlhšie ako zvyčajne. Potom

by si sa mala premeniť na morskú pannu.




2. Keď bude spln, priprav si slanú vodu, namoč sa (musíš

byť mokrá celá) a pozeraj sa na mesiac (možno budeš mať

smolu, ak bude zamračené), buď tam cca 10 min. Voda by

mala začať vrieť a mala by si ucítiť zvláštny pocit. Potom sa

skús namočiť a ak budeš mať šťastie staneš sa morskou

pannou. Ale musíš hlavne veriť, že sa premeníš, nemôžeš

si vravieť, že to nevyjde.






P.S. Tieto tipy ako sa stať morskou pannou som nevymyslela

ja, ešte som ich ani nevyskúšala, pretože nebol spln,

takže neviem či sú pravdivé. Vyskúšam obidva a dám

vám vedieť. Skúste to aj vy, možno sa to podarí.

Tu ich máte skopírované (dúfam, že to nevadí)

1. boli sme v chorvatsku a kupali sme sa v mori, vecer bol spln

a pritiahol ma az ku pristavu a vo vode som uvidela seba s

plutvou nevahala som a skocila som do vody. plavala som asi

200km za hodinu a nevedela som zastavit. zastavil ma az

jeden divny ostrov lezala som na plazi a ked som poriadne

uschla zistila som ze som morska panna. nevedela som co sa

deje ale sla som preskumat ten ostrov bol ako kazdy iny iba

ze mal podozrivo malo stromov. uz zacalo svitat a tak som

letela za rodicmi a uz som sa na dovolenke vobec nekupala
a tvrdila som ze mam upal.

ja som morska panna a viem ako sa mi tho stalo a poviem vam navod vecer o 21.14 chode do vody namocte sa aj vlasy potom vidi s vany poutieraj sa voda v ktorej si sa kupala by mala zacat vriet a uz ste morskou pannou

V rôznych starých knihách nachádzame zmienky o morských pannách. Keď si prečítame niektoré ich kapitoly, presvedčíme sa, že to neboli vždy len dravci, baziliskovia, jednorožci, morskí hadi, ktorí boli príčinami tých najpodivuhodnejších dobrodružstiev, ale aj, že to boli často i iní netvori, napríklad ako slon ohromní morskí raci, podivné ryby s kravskými alebo prasačími hlavami a potom, morskí démoni, ľudia. Z týchto morských ľudských démonov sú najrozšírenejšie "morské panny", o nich starí námorníci veľmi radi rozprávali rôzne historky.

Boli to napol panny a napol ryby. V starých spisoch sa zachovalo nielen mnoho ich vyobrazení, ale taktiež početné prednášky, ktoré o nich s najväčšou vážnosťou vyslovili starí učenci.

Zdá se, že tieto prastaré "morské panny" si potrpeli na svoj zvoňajšok rovnako ak dnešné ženy. Ani jedna nie je podobná druhej, ale všetky sú pôvabné a zvodné. Niektorej stačil dlhý rybí chvost, riedko pokrytý veľkými šupinami, iná sa chválila dvoma kratšími chvostíkmi, husto pokrytými šupinami. Niektoré mali dokonca akési krídielka ako anjelikovia. Ale už i medzi "morskými pannami" boli výstredné živly, ktorým sa rybie chvosty nepáčili, poznáme obrázok jednej morskej modelky, ktorá nasadila na svoj zvodný ženský predok zadok akéhosi psa.

Ale neboli to len "morské panny", o ktorých starí námorníci rozprávali a v ktoré starí učení profesori verili, boli to aj iné ľudské obludy. Tak napríklad roku 602 vojenský veliteľ byzantského cisára Mauritia, Menas, videl vraj vo vlnách nílskeho ústia dvoch "morských ľudí". Takým "morským človekom" bol asi i mohamedánsky prorok Oen (Oannes) a nechýba ani tvrdenie, že snáď práve tento sa stal predlohou pre všelijaké fantastické obrazy "morských Turkov", o nich sa zmieňujú niektoré storočné knihy renesančej doby. Taktiež "morský mních" je známou figúrkou, ktorá dlho strašila v starých vedeckých knihách.

Mnohé tieto morské ľudské obludy boli aj chytené. Tak je napríklad zaznamenané, že roku 1187 bol chytený v Oxforde akýsi "morský muž", ktorý ale utiekol. Roku 1305 bol chytený v Holandsku iný "morský muž", ktorý vraj mal na sebe brnenie, tomuto sa však nepodarilo utiecť, aj keď po troch nedeliach biedne zahynul v Dokkume. Niekdy v rokoch 1400-1405 sa vraj podarilo holandským mliekarkam chytiť kdesi v okolí Haarlemu naozajstnú "morskú pannu". Odviedli ju domov, obliekli ju a naučili ju vraj i priasť; žila potom niekoľko rokov, ale neustále musela byť strážená, pretože stále chcela uniknúť do mora. Poslednú "morskú pannu" ulovili vraj rybári asi roku 1819-1820 kdesi pri Shetlandských ostrovoch, bol to však asi dnešní "kapustňák". Vzácny úlovok sa podaril kedysi začiatkom XV. storočia v Adriatickom mori. Tam bol vtedy dokonca ulovený "morský čert", obluda s rohatou psou hlavou a dlhým rybím chvostom.

V niektorých miestach na brehu Kaspického mora ľudia tvrdia, že sea stretli s človekom - obojživelníkom…
"Dlhšiu dobu čosi podivného plávalo súbežne s nami," povedal po pristátí v íránskom Enzeli miestnym novinám kapitán lodi Gafar Gasanov.
"Dlho sme si mysleli, že ide o nejakú veľkú rybu. Ale potom sme si všimli, že na hlave tohto divného tvora sú jasne vidieť vlasy a vpredu to nie sú plutvy, ale … ruky!"

Írančanov však toto rozprávanie neprekvapilo. Od nepamäti si rozprávali príbehy o "človeku z mora". A po publikovaní rozhovoru s kapitánom "Baku" redakcii novín zaplavili listy prostých Íránčanov. Tí jednoznačne dávali najavo, že objavenie podivného tvora vždy súviselo s prebudením podmorskej sopky v oblasti Babolseru a aktivita stožiarov nafty v Kaspickém mori, pri otvorení nových vrtov.

Popisy morského človeka sa príliš nelíšia. Je strednej postavy, skôr menší, 165 - 168 cm vysoký, pevnej stavby tela, s vypuklým bruchom, s chodidlami, podobnými plutvami, so štyrmi prstami na rukách, medzi ktorými sú plávacie blany. Jeho koža má farbu mesačného svitu. Na hlave má tvrdé, čierno - zelené vlasy. Ruky a nohy sú kratšie a silnejšie, ako u normálneho človeka. Veľkým nosom sea podobá delfínovi. Uši sú nepatrné. Hlava je veľká, okrúhla. Ústa sú veľké, s vystupujúcou hornou čeľusťou, s plavným prechodom do šije, bez brady. Podobá sa tak žraločej tlame.

V Íráne tohto obojživelného človeka nazývajú "Runan-šáh", čo znamená víťaz nad vodami a riekami. Hovorí sa, že v miestach jeho pobytu sea náhle nachádza viac rýb, a tam, kde bol videný sa more stáva čistejším a iskrivejším.

Rybári hovoria, že tam, kde se Runan-šáh" objavil, ryby za 2-3 minúty prejavujú veľkú aktivitu. "Runan-šáh" na ich vírenie odpovedá akýmsi bublavým klokotaním. O kontakt s ľuďmi však nemá záujem.

V máji 2004 videli Runan-šáha pri rybárských azerbajdžanských osadách medzi mestami Astara a Lenkoran.

Množstvo svedectiev od serióznych svedkov donútilo miestnych odborníkov k prešetreniu a k názorom, že nemôže ísť len o jediný exemplár, ale o celú rodinu ľudí podmorského sveta.

Vývoj ľudského plodu kopíruje celú evolúciu - určité fáze má aj žiabre. Novorodenci vedia prekvapivo plávať až po dobu 15 dní po pôrode. Nie je to automatický návrat k životu v maternici. Aktivne zadržujú dych, čo v maternici nie je možné. Koordinujú aj svoje pohyby vo vode. Po niekoľkých mesiacoch schopnosť plávať strácajú.

Kaspický Runan-šáh zrejme nie je prvým a jediným predstaviteľom podvodnej vetvy ľudstva. Už Herodotos aj Platón hovorili o obojživelnom človekovi.

Vo vedeckej literatúre "Vesmír a ľudstvo", vydanom roku 1905 v Petrohrade, bol popísaný prípad "morskej ženy" v Karibskom mori. Pozostatky podivných tvorov boli vraj nájdené na pobreží Azorských ostrovoch v roku 1876 a veľmi sa podobali Runan-šáhovi. Známy je i obojživelný človek z Karélie. V roke 1928 na Vedlozeroch ho videlo mnoho obyvateľov, takže tam bola vyslaná vedecká expedícia z Petrozávodskej univerzity. Bohužiaľ, výsledky, ku ktorým expedícia došla, boli utajené a všetci účastníci po niekoľkých rokoch zmizli vo vojne.

Podarilo sa však uchovať svedectvo veliteľa sovietskeho pohraničného oddielu na hraniciach Moldavska a Rumunska, ktorý sa v roke 1963 v rieke Kagul stretol s obojživelným človokem. O tomto príbehu podal správu Nikolaj Nepomjaščij vo svojej knihe "Tajomstvá prírody" (Moskva, 2002).

Správy o obojživelnom človekovi množiacemu sa na pobreží Íránu, donútili odborné kruhy k zahájeniu odborného prešetrenia.

V různých starých knihách nalézáme zmínky o mořských pannách. Pročítáme-li některé jejích kapitoly, přesvědčíme se, že to nebyli vždycky jen dravci, bazilišci, jednorožci, mořští hadi, kteří bylí příčinami těch nejpodivuhodnějších dobrodružství, nýbrž že to byli často i jíní netvoři, třeba jako slon ohromní mořští raci, pro něž přeštípnutí námořníka bylo maličkostí, podivné ryby s kravskými nebo prasečími hlavami a pak, mořští démoni, lidé. Z těchto mořských lidských démonů jsou nejproslulejší "mořské panny", o nichž staří námořníci velmi rádi vypravovali různé historky.

Byly to půl panny a půl ryby. Ve starých spisech se zachovalo nejen mnoho jejich vyobrazení, ale také četné přednášky, které o nich s největší vážností proslovili staří učenci.

Zdá se, že tyto prastaré "mořské panny" si potrpěly na svůj zevnějšek zrovna tak, jako dnešní ženské. Ani jedna není podobná druhé, ale všechny jsou půvabné a svůdné. Některé stačil dlouhý rybí ocas, řídce posázený velikými šupinami, jiná se chlubila dvěma kratšími ocasy, hustě pokrytými šupinami. Některé měly dokonce jakási křidélka jako andělíčci. Ale už i mezi "mořskými pannami" byly živly výstřední, kterým se rybí ocasy nelíbily, známe obrázek jedné takové mořské modelky, která nasadila na svůj svůdný ženský předek zadeček jakéhosi psa.

Ale nebyly to jen "mořské panny", o nichž staří námořníci vypravovali a v které staří učení profesoři věřili, nýbrž byly to i jiné lidské obludy. Tak třeba roku 602 vojenský velitel byzantského císaře Mauritia, Menas, viděl prý ve vlnách nilského ústí dva "mořské lidi". Takovým "mořským člověkem" byl asi i mohamedánský prorok Oen (Oannes) a nechybí ani tvrzení, že snad právě tento se stal předlohou pro všelijaké fantastické obrazy "mořských Turků", o nichž se zmiňují některé staleté knihy renesanční doby. Také "mořský mnich" je známou figurkou, která dlouho strašila v starých vědeckých knihách.


Kapustňák (Trichechus manatus), Crystal River, Florida - foto Jan Hájek

Mnohé tyto mořské lidské obludy byly i chyceny. Tak je třeba zaznamenáno, že roku 1187 byl chycen u Oxfordu jakýsi "mořský muž", který ale utekl. Roku 1305 byl chycen v Holandsku jiný "mořský muž", který prý měl na: sobě brnění, tomuto se však nepodařilo utéci, nýbrž po třech nedělích bídně zahynul v Dokkumu. Někdy v letech 1400-1405 se prý podařilo holandským mlékařkám chytit kdesi v okolí Haarlemu opravdovou "mořskou pannu". Odvedly ji domů, oblékly ji a naučily ji prý i příst; žila pak několik let, ale neustále musela býti hlídána, protože stále chtěla uniknout do moře. Poslední "mořskou pannu" ulovili prý rybáři asi roku 1819-1820 kdesi u Shetlandských ostrovů, byl to ovšem asi dnešní kapustňák. Vzácný úlovek se podařil kdysi počátkem XV. století v Adriatickém moři. Tam byl tehdy dokonce uloven "mořský čert", obluda s rohatou psí hlavou a dlouhým rybím ocasem.

Mořská panna je velmi vyvinutý druh primátů, který se před 655 tisíci lety vydal ze souše zpátky do kolébky života, do moře. Světová vědecká obec si dlouho lámala hlavu s vysvětlením původu tohoto živočicha. Až Vědecký tým Necyklopedie vyslovil a následně prokázal hypotézu, že to muselo být na izolovaném ostrově, kde přírodní katastrofa změnila životní podmínky. Ostrovní primáti se zachránili zkřížením s již vyhynulým delfínovcem sličným, který vynikal velkou inteligencí a nevšední krásou. Na konci tohoto evolučního procesu je dnešní mořská panna.
Výskyt

Vyskytuje se pouze v teplých tropických vodách. Je nesmírně plachá a spatřit ji, bývá velkou událostí. Toho bohužel využívají různí plagiátoři k šizení obyvatelstva.



Stačí přidat vodu a jsem možská panna

Stalo se to dávno v měsíčním jezírku, vlezla jsem tam a druhý den jsem se dotkla vody a byla jsem mořská panna, ale opravdu ani nevím jak to je jako blesk, poproste rodiče at s vámi zajdou do měsíčního jezírka přesně až bude měsíční tůň aktivní, přesně jako já a budete mít neuvěřitelné super schopnosti, ale dávejte bacha na vodu vezi lidmi, je to tak, protože se vás budou lidi bát, jako mě, ale aspon si můžete zaplavat s defínama a přeplavat celý oceán a to je na tom to nejlepší, už mám i mořskýho kámoše, delfína, ale je děsně fajn a hlavně je na tom nejlepší to že si rozumíte se všema mořskýma obludama a žraloci jsou vaši kamarádi a nic vám neudělají, takže se jich vlastně nemusíte vůbec bát tak honem do měsíčního jezírka, šupiky, šup...

Stal som na brehu mora. Členky na nohách mi omývali jemné vlnky a príjemne chladili. Slnko pálilo. Okolo na pláži sedelo, ležalo, pobehovalo množstvo rekreantov. Plávali po hladine, grilovali sa na dekách. Vnímali more, jeho vzduch, páliace slnko, jemný vetrík ktorý ovieval rozpálené telá. Boli šťastní, stres opadol, denné starosti boli preč, proste si užívali. Vnímal som tú atmosféru, vdychoval ju všetkými pórmi svojho tela. Olivový háj v pozadí pretkaný smrekovými stromami a kvetmi vanilky pod pražiacim slnkom a pomocou vánku nahrádzal všetky aromaterapie sveta. Jemné vlnky udierali na skaly a vytvárali spolu s džavotom ľudí všetkých rás, národností a jazykov zvláštnu priam magickú atmosféru. Medzi rekreantmi pobehovali a polihovali psici rôznych rás. Nevrčali, nebili sa. Proste tiež si užívali pohodu. Proste magická atmosféra šťastia pokoja a mieru. Začal som kráčať ďalej. Voda omývala kolená. Vnoril som sa do mora a plával. Plával ďalej. Breh sa vzďaľoval zvuky sa stišovali, okolo bolo len číre more a vzduch. Hladina robila pomyslenú čiaru medzi vodným a vzdušným živlom. V hĺbke dno kameňmi zasypané tvorilo stálosť v čom sa prelievalo more. A slniečko na všetko zasielalo svoje ohnivé šípy tlmené vzduchom a pohlcované morom. Ľahol som si na chrbát na hladinu. Nechal som sa unášať kolísať morom. Ruky roztiahnuté nohy vyrovnané. Spomalil som dych a jemne privrel oči. More ma kolísalo a všetko okolo stíchlo. Bolo len počuť vánok, sem tam čľupnutie vlniek. More omývalo telo, voda ho jemne chladila. Uvoľnil som svalstvo uvoľnil som sa celý. Pocítil som dych mora. Začal som sa kolísať v mori. Ako more. V rytme mora. Už som nerozlišoval čo je more a čo ja. Už som necítil hranicu medzi morom a vzduchom. Už som bol more. Cítil som vietor ako mi čerí hladinu cítil som ako pretekám medzi skalami. Cítil som ako ma slnko hladí po povrchu cítil som že som more. Jemne som sa hojdal medzi dvoma skalistými horami, udieral som príbojom do skál. Na jednej strane som vnímal západ slnka očami delfínov na druhej sa tešil z východu plutvami makrel. Moju hladinu brázdili jachty škunery a lode. Otváral som sa pred nimi a zaceľoval jazvy ktoré zanechali na mojom priezračnom jantárovo modrom tele. A potom som cítil že nie som sám. Že niekde z mojej hĺbky niekde z mojej súčasti môjho bytia sa vynárajú čarokrásne bytosti. Ani rybacie ani ľudské tvary. Prekrásne, éterické. Jemne sa presúvali mnou spievali si svoju pieseň a za nimi sa presúval húf rýb. Bohyne mora. Bohyne mňa. Boli vo mne ale zároveň boli mimo. Ja som im poskytoval útočište ja som im dával svojimi hĺbkami pokoj a klud. Ja som ich chránil pred rybárskymi sieťami čo so mňa vyťahovali rybie a iné stvorenia ktoré sa tiež skrývali v mojej chladivej blankytne modrej náruči.
Nadýchol som sa a rozkašlal. Voda vbehla do pľúc. Otvoril som oči a začal plávať. Cele telo ako stŕpnuté. Precitol som zo snenia. Poobzeral sa okolo seba. Plával som v mori. Vlny ma hojdali. Vykašlával som zbytky morskej vody a skúmal čo teraz. Asi si zaspal. Pomyslel som si. Mal si sen bol to prekrásny sen. Kašeľ už prešiel a videl som že som od brehu dosť, riadne dosť ďaleko. Slnko zapadalo za obzor nejak rýchlejšie ako zvyčajne. Okolo len tma. V diaľke na pobreží malé svetielka. Začal som plávať smerom k brehu. Plával ,plával. Prichádzala únava. Bytosti priplávali ku mne jemne ma ovinuli svojimi prenádhernými jemnými rúčkami. Pod škicou blonďavých vlasov im jemne šibalsky žiarili modré oči. Usmiali sa a jedna z nich mi privrela oči. Začul som úder plutvou na hladinu. Preľakol som sa a pocítil pod nohami pobrežný štrk. Vyšiel som z mora. Obzrel sa. V diaľke sa nad hladinu vyhodili ako keby zdravili dva delfíny. Stál som na zemi. Už viem že som nesníval. Alebo ano?


O morských pannách...Původ

Mořská panna je velmi vyvinutý druh primátů, který se před 655 tisíci lety vydal ze souše zpátky do kolébky života, do moře. Světová vědecká obec si dlouho lámala hlavu s vysvětlením původu tohoto živočicha. Až Vědecký tým Necyklopedie vyslovil a následně prokázal hypotézu, že to muselo být na izolovaném ostrově, kde přírodní katastrofa změnila životní podmínky. Ostrovní primáti se zachránili zkřížením s již vyhynulým delfínovcem sličným, který vynikal velkou inteligencí a nevšední krásou. Na konci tohoto evolučního procesu je dnešní mořská panna.
Výskyt

Vyskytuje se pouze v teplých tropických vodách. Je nesmírně plachá a spatřit ji, bývá velkou událostí. Toho bohužel využívají různí plagiátoři k šizení obyvatelstva.



Jednou před lety byl v Praze nějakej Mestek a ten vobjevil mořskou pannu a ukazoval ji na Havlíčkově třídě na Vinohradech za plentou. V plentě byl otvor a každej moh vidět v takovej polotmě prachvobyčejný kanape a na něm se válela jedna ženská ze Žižkova. Nohy měla zabalený do zelenýho gázu, co mělo představovat vohon, vlasy měla natřený nazeleno a na rukách rukavice a na nich přidělaný ploutve z papenteklu, taky zelený, na hřbetě měla provázkem upevněný nějaký kormidlo. Mládež do šestnácti let tam neměla přístupu a všichni, kterým bylo přes šestnáct let a zaplatili si vstupný, moc si libovali, že ta mořská panna má velikou zadnici, na který byl nápis ,Na shledanou!’ Co se týká ňader, to nebylo nic. Házely se jí až na pupek jako utahanej flundře. V sedum hodin večer pak Mestek zavřel panorámu a řek: ,Mořská panno, můžete jít domů,’ vona se převlíkla a v deset večer už ji bylo vidět chodit po Táborskej ulici a zcela nenápadně každýmu pánovi, kterýho potkala, říkat: ,Hezoune, šel si to zafilipínkovat.’



Mořská panna (od pouhý v zastaralém smyslu ' moře ' + služka (en)) je legendární vodní zvíře s hlavou a trupem lidské ženy a ocas ryby. Mužská verze mořské panny je nazývána merman. Různé kultury po celém světě mají podobná čísla.

Sirény řeckého bájesloví jsou někdy zobrazeny ve pozdnějším folklóru ; ve skutečnosti v některých jazycích jméno sirena je používán zaměnitelně pro obě zvířata. Jiné příbuzné druhy mýtického nebo legendárního zvířete jsou víly vody (např. různé vodní víly) a selkies.

Legenda a mýtus

Mořská panna zlepšuje se u noh plavce; 1921 karikatury

Příběhy mořských panen jsou téměř univerzální. První známá mořská panna příběhy se objevily v Asýrii, ca. 1000 BCE. Atargatis, matka asyrské královny Semiramis, byla bohyně, která milovala pastýře smrtelníka a v procesu zabil jej. Zahanbený, ona skočila do jezera vzít formu ryby ale vod by se netajil s její božskou podstatou. Potom, ona vzala formu mořské panny - člověk nad pasem, ryba dole, ačkoli nejčasnější reprezentace Atargatis ukazovaly ji jako bytí ryba s lidskou hlavou a nohami, podobný Babylonian Ea. Řeci rozpoznali Atargatis pod jménem Derketo, kde ona byla často sjednocena s Afroditou.

Lucian Samosata v Sýrii (2. století CE) v De Sýrie Dee (“Dotýkat se bohyně Syřana”) psal chrámů Syřana on navštívil:

“Mezi nimi - teď to je tradiční příběh mezi nimi ohledně chrámu. Ale jiní muži přísahají ten Semiramis Babylonia, jehož skutky jsou mnoho v Asii, také založil toto místo, a ne pro Hera Atargatis až na její vlastní matku, jehož jméno bylo Derketo#rquote

“Já jsem viděl podobnost Derketo v Fénicie, divný zázrak. To je žena pro polovinu jeho délka ale jiná polovina, od stehen k nohám, se natáhnul v ocase ryb. Ale obraz ve svatém městě je úplně žena a půdy pro jejich účet nejsou velice jasné. Oni zvažují ryby být posvátný, a oni nikdy jedí je; a ačkoli oni jedí všechny jiné slepice, oni nejedí holubici, pro ona je svatá tak oni věří. A tyto věci jsou dělány, oni věří, protože Derketo a Semiramis, první protože Derketo má tvar ryby, a jiný protože nakonec Semiramis se změnil na holubici. Dobře, já mohu uznat, že chrám byl práce Semiramis možná; ale že to patří k Derketo já nevěřím jakýmkoli způsobem. Pro mezi Egyptians, někteří lidé nejedí ryby a to není hotové ctít Derketo.” (část 2: ch14)

Mezi Neo-Taíno národy Karibika mořská panna je volána Aycayía [1] ona krásného hlasu [2]. Její atributy se vztahují k bohyni Jagua, a květina ibišku majagua stromového Hibiscus tiliaceous [3]. Příklady od ostatních kultur jsou Mami Wata západní Afriky, Jengu Kameruna, Merrow Irska a Skotsko, a Řek Oceanids, Nereids, a Naiads. Jedna sladkovodní mořská panna-jako zvíře od Evropana folklór je Melusine, kdo je někdy zobrazen s dvěma rybími ocasy a jinými časy s nižší skupinou hada. To je říkáno v Japonsku to jedení maso mořské panny může udělit nesmrtelnost unaging. V některých evropských legendách mořské panny jsou říkány k přáním grantu.

To bylo široce navrhl, že manatees mohly být za mýtem mořské panny. Tito velcí vodní savci jsou pozoruhodní cestou ve kterém oni vysílají jejich mladý, chovaný v jejich zbrani hodně jak člověk by nosil dítě. To je možné, že námořníci vidět tyto neznámé bestie poprvé, by předpokládal, že oni měli ve skutečnosti narazil na nějaký druh druhu humanoid, a následně rozšířit jejich účty sightings přes jejich vlasti na jejich návratu z cest. To dokonce bylo předpokládal, že tradiční představa o mořské panně s dlouhými plynoucími vlasy mohla být přičítána lámání manatees povrch oceánu pod poli mořských řas a dávání neznámý pozorovatel dojem mít dlouhé vlasy.

Beletrie

Mořské panny jsou jeden z nejslavnějších zvířat populární kultury, a být zobrazen pravidelně v literatuře a filmu. Toto je pravděpodobné kvůli vlivu Hanse Christiana Andersen je pohádkový Malá mořská panna (1836), který byl přeložený do mnoha jazyků a adaptoval se do různých médií. Andersenovo zobrazení pravděpodobně se stalo standardem, a ovlivňoval většinu moderních západních zobrazení mořských panen protože to bylo vydáváno.

Andersonova malá mořská panna byla zvěčněna se slavnou bronzovou sochou v kodaňském přístavu, a byl přizpůsoben do filmu Disneye (Malá mořská panna, 1989). Příběh byl převyprávěný v ostatních filmech a programech televize, a pravidelně vystupuje ve sbírkách fairytales.

Madison, mořská panna od filmu Šplouchnutí.

V Šplouchnutí (1984), hrát Daryla Hannaha a Tom Hanks, Hannah hrál mořskou pannu, která padala v lásce s mužem. Ona mohla projít suchou zem jako lidská žena, ale kdykoli slaná voda se dotýkala jejích noh, které oni měnili do ryby-ocas. Hodně z filmu se otáčí okolo jejích vtipných pokusů zatajit její opravdovou totožnost od jejího milovníka. Vyrobený-pro-pokračování televize, Šplouchat také[4] následoval v roce 1988. To hrálo Amy Yasbeck a Todd Waring, a byl později vyrobený v ke krátkému žitému televiznímu seriálu.

Miranda (1948), hrát Glynis Johnsovou, je další populární film k rysu mořská panna. Ona zvíře (2001) představoval darebnou mořskou pannu, která vypadala, že má příchuť pro lidské maso a lesbické tendence.

Vyrobený-pro-film kabelu, Mořské panny, hrát Nikitae Agera, Sarah Laineová a Erika Heynatz vysílal na PAX síti v roce 2003. To bylo o trie mořské panny sestry jmenovaly Venus, červen a Diana kdo řešit vraždu jejich otce.

Směřoval k Disney kanálovému filmu “třináctý rok” navrhne, že mořská panna mohla být normální člověk dokud ne on/ona otočí věk 13.

Také Akvamarín román od Alice Hoffmanové o dva 12 ročních bývalých žákyní, které objeví drzou dospívající mořskou pannu bylo populární mezi dospívajícího a preteen dívky a byl propuštěn jako film v roce 2006 dvacátou staletou liškou hrát Saru Paxtonovou, Emma Robertsová a Jojo.

Mořské panny jsou také uvedeny v románu Petera Pana a v adaptacích to (takový jako film Hák) a série Harryho Pottera, specificky v Hrnčíř Harryho a pohár ohně.

V knize “Peter a Starcatchers”, mořské panny jsou ryby, které byly vystaveny kouzlu volal starstuff.

L. Frank Baum (tvůrce Oz) napsal román o merfolk, Víly moře.

Na mnoho let, superhrdina komické knihy Nadčlověk zájem romantické lásky s mořskou pannou jmenoval Lori Lemaris. Jméno Lori Lemaris byl pravděpodobně natažený od Lorelei skála v Rýnu přidala se k maris, od latiny klisna, znamenat oceán.

Mořské panny jsou také smyšlená zvířata v Žaláře a draci hra. Oni jsou ženy merfolk závodu. Muži jsou známí jako mermen.

V Rumiko Takahashi je sága mořské panny, legenda říká, že ti kdo jíst maso mořské panny se stane nesmrtelným tvorem. Opravdu, toto jen se stane s malým množstvím lidí. Zbytek jeden umřít, nebo se stát hroznými netvory.

Ve druhé sérii anime verze Ti kdo Hunt skřítci mořské panny jsou zobrazeny jako skupina skřítků ženy, kteří nosí rybu-jako obleky kolem jejich nižších těl, ačkoli oni mají pravidelné lidské nohy.

Sirenomelia

Sirenomelia, také volal “syndrom mořské panny”, je unikátní vrozená porucha ve kterém dítě je narozeno s jeho nebo její nohy se spojily a genitalia redukovaný. Tato podmínka je o jak vzácný jak spojil dvojčata a je obvykle fatální uvnitř dne nebo dva z rodu protože ledviny a komplikace močového měchýře, ačkoli jsou dva známé survivors tohoto nepořádku živý dnes.

Použití

Falešné zprávy

V 19. století, P. T. Barnum ukázal v jeho muzeu falešná zpráva taxidermal volala Feejee (sic) Mořská panna. Jiní dopustili se podobných podvodů, který být obvykle papier-mâché výmysly nebo části zesnulých zvířat, obvykle opice a ryby, šil spolu pro výskyt bizarní mořské panny. V brázdě 2004 tsunami, obrazy Fidži mořských panen byly rozdány na internetu jako něco to se mylo uprostřed zpustošení, ačkoli oni byli už žádná skutečný než Barnumův exponát. [5]

Stalo sa to onedlho po mojom príchode do Calelly. Sliedil som po mušliach v piesku omývanom morskými vlnami, s rešpektom pred príbojom dorážajúcim na skaliská, poučený skúsenosťou z predošlého dňa, kedy mi nečakaná vlna nielen podrazila nohy a po dvoch kotrmelcoch nedôstojne vysadila na breh s plavkami stiahnutými pod kolená, ale aj vytrhla spomedzi zubov ani nie z tretiny vyfajčenú havanu, s ktorou som sa švihácky prechádzal po pláži. Kúsok za majákom, na samom konci Platja de Garbí, medzi barom Rocapins pred koncom sezóny smutne vzhliadajúceho doskami zatlčenými oknami na nudistami takmer opustenú pláž a 666 kilometrom štátnej cesty vedúcej do Barcelony vysoko po pobrežných bralách. Tesne pred západom slnka som pri tom pohľade doslova zatajil dych, hoci sme sa predtým niekoľkokrát videli. Aj keď nemala rybací chvost, vyzerala ako ozajstná morská víla S rozpustenými vlasmi vystúpila z príboja, pomaly stierala zo seba vodu perliacu sa na pokožke. A potom si sadla, pokrčila nohy, objala ich rukami a položila si bradu na kolená

Rusalka, skutočná rusalka.

„Ich svet sa rozprestiera medzi morským dnom a hrebeňmi jeho spenených vĺn“, vykresľuje domov rusaliek poeticky Denisa Fulmeková. „Tu v nedoziernych vodách vraj existuje záhadná krajina, ktorú si podmanili spanilé dlhovlasé bytosti s bieloskvúcim ženským poprsím a ladným rybím chvostom. Tak ako zatienili svojich morských mužov v mytológii, tak si udržali aj prevahu v matriarchálnom podmorskom spoločenstve, kde namiesto monogamie pestujú najradšej roztopašnosť a nikdy nestarnúcu krásu. Nechápu pozemšťanky, prečo si strihajú kadere a načo si zahaľujú telo do šiat. Morské panny totiž takéto pochabosti nerobia.“

Morská víla s rozpustenými vlasmi. Usmievala sa. Usmievala sa tak ako aj predtým, v meste, v kaviarni, ale tentoraz nebolo pochýb. Okrem mňa nebol nablízku nikto iný, kto by jej ten tajomný úsmev mohol opätovať
Qué día tan hermoso tenemos hoy !

Španielsky som nerozumel, ale usmieval som sa. V jej pohľade bola akási vyzývavá odovzdanosť. Nymfa z katalánskeho pobrežia. Dlhú chvíľu sme iba tak sedeli vedľa seba a pozerali na čajky lietajúce nízko nad vlnami. Lingua sile, non est ultra narrabile quicquam. Jej pokožka chutila soľou a jemné tetovanie pripomínalo tŕňovú korunu ovinutú okolo ľavého ramena, ktorej som sa mohol bez obáv dotýkať.

Rusalka, moja rusalka.
Láska na prvé vynorenie.

Mytologický pôvod rusaliek sa obvykle odvodzuje od vodných nýmf, patriacich k najpočetnejšej skupine nižších bohýň antickej mytológie - najádam. V širšom slova zmysle sa k nim počítali aj okeanidy , dcéry Titana Ókeana, ktorých bolo tritisíc a nereidy , ktorých bolo päťdesiat alebo sto. V užšom ponímaní boli najády iba nymfami vnútrozemských vôd a podľa toho, kde žili, boli nymfy riečne, jazerné a jednotlivých prameňov, ktoré boli k ľuďom prívetivé a svoj život trávili väčšinou v speve a tanci.

Morské panny rozpaľujúce obrazotvornosť antických plavcov boli dcérami morského boha Nérea a jeho manželky Dóridy. Považovali ich za nižšie morské bohyne sídliace vo „vnútornom mori“, na ktorého brehoch žili ľudia, na rozdiel od okeaníd, bohýň „vonkajšieho mora“, ktoré podľa predstáv Grékov omývalo obývaný svet. Zatiaľčo ich Homér uvádza pod vlastným menom štyridsaťštyri a Ovidius tituluje ako „zelené dcéry mora“, Plinius o ich telách píše, že „sú naozaj také, ako ich zobrazujú maliari“, ibaže - ako pikantne dodáva - „sú trocha drsnejšie a šupinatejšie, a to aj v miestach, kde pripomínajú ženu.“ Nereidy žili v strieborných jaskyniach na morskom dne pri skalnatom pobreží, po svojich rodičoch zdedili prívetivú povahu a chránili životy moreplavcov.

Večer mala prísť na schôdzku, ktorú sme si dohovorili na Placa de l´Església, tesne pred naším rozlúčením na pláži. Mierny nepokoj, ktorý som od pociťoval od rána postupne narastal. Dopoludnia do vody vstúpil iba málokto, vlny totiž priniesli k brehu stovky medúz, nebezpečnej charizmy zbavených krások morských hlbín, ktorých sklovité telíčka sa teraz bezmocne zmietali v príboji ako v predzvesti prichádzajúcej búrky. Poobedie som strávil v blízkom bare sediac v mokrom plážovom oblečení, bez vyhliadky dostať sa do hotelovej izby. Celá štvrť bola uzavretá bariérami a na ulici hliadkovali policajti v nepriestrelných vestách - medzi niekoľkými desiatkami mužov bolo možné rozoznať aj niekoľko žien oblečených v uniformách. V snahe prekonať jazykovú bariéru som adresu svojho prechodného pobytu formuloval ako otázku:

„Hotel Catalonia ? “

Starší policajný dôstojník energicky pokrútil hlavou a odpovedal bez nutnosti prekladu.

„El paquete bomba.“

„..aber ein Bier moge ich trinken ?“, nepatrične som vyjachtal troskami stredoškolskej nemčiny ďalšiu otázku, ukazujúc rukou na podnik na ktorého rohu stál ďalší policajt držiaci služobného psa nakrátko za obojok. Samopalník sa tváril prísne, vlčiak dychčal s vyplazeným jazykom v horúčave, ktorá nepoľavila ani pod búrkovými mrakmi zatiahnutou oblohou. Tvárou seržanta so šedivými fúzmi sa prelial chápavý, úprimný úsmev, načo dobrosrdečne rozhodil rukami, akoby ma osobne pozýval.

„Si, seňor, si.“

Príliš som ho nepočúval, v hlave mi vírili iba myšlienky na morskú vílu

Rusalka, moja rusalka.
Kdesi ďaleko nad morom sa zablyslo a zahrmelo.

Rusalky sú zrejme dedičkami dávnych, viac ako sedemtisíc rokov starých kultov, ku ktorým patrí babylonská bohyňa s rybím chvostom Oannes, či sýrska mesačná bohyňa Atargatis. Morské víly sa preslávili aj svojím nádherným hlasom. Ten ich spája so sirénami antickej mytológie, pôvodne riečnymi nymfami, vábiacich spevom lodníkov do záhuby a preto je v západných námorných príbehoch zjavenie rusaliek tradičnou predzvesťou stroskotania.

Väčšina námorníkov rozprávala o morských vílach ako o príťažlivých krásaviciach s rybím chvostom a dlhými vlasmi, ktoré často držia v ruke zrkadlo a hrebeň. Rovnaký bol aj obraz rusalky na erboch v kostoloch, ako výstražný emblém hriechu, zosobnenie femme fatale, symbol márnivosti ženskej krásy, ktorá podľa cirkevných dogiem odkláňala mužov z cesty večnej spásy.

Stihol som to na poslednú chvíľu. Aj keď bombu našli pred vchodom hotela v podstavci kvetináča, trvalo niekoľko hodín, kým prehľadali celú budovu. Ukázalo sa, že som si ušetril strasti evakuácie - čakanie na barovej stoličke bolo predsa len príjemnejšie ako nedobrovoľný pobyt na streche, kam záchranári všetkých presťahovali. Bol som však pochopiteľne veľmi napätý. Navyše sa spustil hustý dážď a tak som sa do večerného mesta musel vybrať s dáždnikom, ktorý mi - s ohľadom na predošlú situáciu - až príliš ochotne požičali v recepcii.

Čakal som márne, moja víla na schôdzku neprišla. Prudký dážď bubnoval na strechu slnečníka, ktorý nado mnou milosrdne rozprestrel čašník z Cafetteria Delicia. Na miniatúrnom stole predo mnou vychladla druhá káva - na hodinky som radšej nepozeral. Čas som si krátil lúštením krátkej správy vo večernom vydaní miestnych novín s nápadným titulkom - Desalojan oficina Correos Calella por paquete bomba similar hotel Catalonia Oproti mne, cez šedivú clonu dažďa som na priečelí kostola svätej Márie a Mikuláša pozoroval nečasom ohlodané tváre vytesané po oboch stranách portálu. Po ľavej strane som rozpoznal smutnú podobizeň večného pútnika Jakuba - pramene vody stekali z okrajov širokého klobúka zdobeného ulitou hrebenatky, zatiaľčo na mňa upieral nevidomý pohľad vyhasnutými, kamennými očami.

Rusalka, moja rusalka.

V popolníku dohasol ďalší ohorok cigary.
Kdesi ďaleko nad morom sa zablyslo a zahrmelo.

A voda ďalej padala z nebies.

„V rozprávke Malá morská víla spracoval Andersen tému, ktorá je súčasťou mytológie všetkých národov, príbeh lásky medzi človekom a prírodnou bytosťou“, napísal o najznámejšom diele geniálneho dánskeho rozprávkara Emil Páleš a s jeho názorom naozaj možno iba vrelo súhlasiť. Aj keď je tento príbeh prvýkrát vydaný v roku 1835 z väčšej časti dielom Andersenovej fantázie spojenej s intuitívnym poznaním ezoterických zákonitostí nadzmyslového sveta, nájdeme v nej hlbokú súvislosť s novelou „Undina“ baróna de la Mote Fouquého alebo s renesančnými príbehmi o láske k morským bytostiam.

Keď v roku 1913 vztýčili radní mesta Kodane bronzovú sochu smutnej malej morskej víly, sediacej nehybne v Langelinie Pieru a pozerajúcej na prístav možno netušili, že sa plastika stane najväčšou turistickou atrakciou Dánskeho kráľovstva a súčasne i najviac fotografovanou sochou sveta. „Der Lille Havefrue“ je právom považovaná za nesmrteľný príbeh a predlohu ďalších verzií rozprávok v ktorých sa víla za mimoriadnych okolností zamiluje do smrteľníka.

Tej noci som mal podivný sen. Zdalo sa mi o nehostinnom pobreží, ktoré pripomínalo na kameň stuhnuté more, rozbúrené besnením živlov pod zdrapmi búrkových mrakov pokrytou oblohou hnaných víchrami. V pohybe zakliate kamene sa vzdúvali ako mohutné skalné vlny, sem a tam rozčesnuté ostrými hranami a medzi nimi desiatky, stovky vrakov plachetníc obrátených kýlmi nahor, prevrhnutými na bok alebo vklinené medzi bralami, budiace dojem, že doposiaľ blúdia kamenným oceánom. Sťažne čnejúce k tmavým mračnám, na rahnách útržky plachiet.

Morská víla kráčajúca bosými nohami medzi vrakmi, balvanmi a kosťami dávnych plavcov na rozbitých palubách.

Z toho sna sa ešte aj dnes budím spotený strachom.
V tomto sne totiž rusalka nenašla svojho princa, nedostala šancu nikoho zachrániť.

Rusalka, moja rusalka.

Kdesi ďaleko nad morom sa zablyslo a zahrmelo.
A vietor fúkal.

„Prečo my nemáme nesmrteľnú dušu?“, pýta sa v Andersenovej rozprávke zarmútená morská víla. „Dala by som všetky roky, čo mám ešte žiť, za to, aby som čo len jediný deň bola človekom a potom aby som poznala nebeský svet !“

Túžba morskej panny po ľudskej láske, ktorá robí dušu nesmrteľnou je nosným motívom Andersenovho príbehu. V mojej verzii o stosedemdesiat rokov neskôr by som mal hľadať v rozprávke odpoveď otázku, čo sa stane s dušou muža, do ktorého sveta načas vstúpi žena priamo z peny morského príboja.

„Iba ak by si ťa dáky človek tak obľúbil, že by si mu bola viacej než vlastný otec a matka“, dostáva sa ponaučenia malej morskej víle, „keby sa celou svojou mysľou a láskou primkol k tebe a vložil by svoju pravú ruku do tvojej so sľubom vernosti tu i vo večnosti, vtedy by jeho duša vošla do tvojho tela a aj ty by si mohla poznať ľudské šťastie. Dal by ti dušu, a predsa by si svoju zachoval.“

V posledný deň pobytu som vedel, že už nepríde. Víla, ktorá vstúpila do mojich snov z príboja. Domyslel som si to skôr, ako som čakal v kaviarni na letisku v Girone, v nevýhodnom kurze rozmieňal posledné eurá z prekladu mojej novej knihy na dvojité koňaky s ľadom a nahováral si, že ma oči pália iba od morskej soli. O necelú hodinu som nastúpil do lietadla.

Rusalka, moja rusalka.

Kdesi ďaleko, veľmi ďaleko sa zablyslo a zahrmelo.
Vietor fúkal, voda padala z nebies.

Životaschopnost:

5


Útočné číslo:

-1 + síla zbraně


Útočné číslo:

(-1 + 3/-2) = 2/-2 (ocas)


Obranné číslo:

(0 + 1) = 1 (tělo)




(0 + 7) = 7 (ocas)


Síla mysli:

25


Odolnost:

13


Velikost:

B


Zranitelnost:

humanoid, ale H 0


Pohyblivost:

15/vodní tvor


Inteligence:

10


Přesvědčení:

zákonně dobré


Poklady:

1800/0


Zkušenost:

20


Manévr. schop. (ve vodě):

17



Mořské panny se podobají lesním vílám, jenže mají zelenou kůži a tvrdý šupinatý ocas. Žijí pouze v mořské vodě. Mluví mezi sebou pomocí telepatie a je možné navázat s nimi telepatický kontakt (hraničář). Pokud jsou na břehu, je možné na ně i mluvit; lidskou řeč slyší a rozumí jí, ale samy jsou němé.
Mají k dispozici 36 magů denně a mohou sesílat zvláštní druh kouzla podobný vodnímu dechu; je to tzv. kouzlo mořských panen (vyvolání: 1 směna, rozsah: 1 osoba, dosah: dotyk, magenergie: 12 magů, trvání: 24 hodin). Toto kouzlo umožňuje postavě, na niž je sesláno, dýchat pod vodou v libovolné hloubce. Postava se současně může pohybovat, sesílat vlastní kouzla i bojovat, ale pod vodou nemůže mluvit. Samy mořské panny mají i žábry, i plice, takže mohou dýchat ve vodě i ve vzduchu; mohou se vyškrabat na břeh, ale kvůli svému ocasu se po něm nemohou pohybovat.
Mořské panny jsou velice plaché, ale je možné nalákat je na drobné třpytivé dárky. Rády se zdobí a nosí šperky; často mají náhrdelnílcy z mořských korálů, mezi kterými mohou být i cenné perly. Mohou také vědět o potopených lodích, v kterých jsou poklady - ale protože nemají žádné trvalé "doupě", nýbrž neustále cestují, nemají samy víc pokladů, než kolik mohou unést. Nerady bojují - ale když jsou k tomu donuceny, používají dýky z ostrých škebli (počítej je jako obyčejné dýky) nebo i stříbrné dýky, které získaly za perly od lidí. Mohou také udeřit svým ocasem (způsobuje pouze stínové zranění - ale pokud postava nemůže dýchat pod vodou, při každém zásahu ocasem jí hrozí utonutí.).
Mořské panny dobře vycházejí se všemi ostatními obyvateli moří kromě žraloků.

Životaschopnost:

5


Útočné číslo:

jen zvl.


Obranné číslo:

(+10 + 10) = 20


Síla mysli:

15


Velikost:

B


Zranitelnost:

C1/4, G, J, K, N


Pohyblivost:

20/magický tvor


Inteligence:

19


Přesvědčení:

různé


Poklady:

200/40


Zkušenost:

2 250



Lesní víla je magická bytost, o které se toho příliš neví, protože je plachá. Podobá se elfí dívce, ale je ještě křehčí a velmi krásná. Má ráda měsíčné noci; tehdy je v hlubokém lese možné spatřit 1-15 víl. Mají svoji mýtinu a zdržují se v její blízkosti; málokdy se pustí za družinou. Je možné spatřit i osamělou vílu jedoucí na losovi.
Víly v lese koneckonců i žijí; některé samotářsky v dutinách stromů, některé v podzemních palácích. V paláci může být Královna víl s inteligencí 21 a životaschopností 7, která má schopnosti druida na 15. úrovni.
Víla neútočí žádnými zbraněmi a zdá se bezbranná, ale ve skutečnosti je velice těžké ji zasáhnout, protože dovede přeskakovat hyperprostorem z místa na místo. Tento druh pohybu je pro ni tak obvyklý jako pro nás chůze, takže k tomu nepotřebuje ani magenergii, ani zvláštní soustředění.
Existují víly se zákonně dobrým, neutrálním a zákonně zlým přesvědčením. Dovedou mluvit a používat kouzla jako druid na 7.-8. úrovni; mohou postavám bud dobře poradit, nebo naopak značně uškodit.
Zvláštní útok: zmámení tancem. Kdo se dívá na vílí tanec, upadne do stavu zvláštního poblouznění. Je to past Int - 8 - nic/zmámení tancem. Postižený stojí a dívá se na vílu, dokud si to ona sama přeje; pokud mu pokyne, aby ji následoval, bezmyšlenkovitě za ní jde. Na žádné slovní příkazy však nereaguje. Ostatní z družiny, pokud sami uspěli v hodu proti pasti, ho mohou zachránit jen tak, že ho násilím odvedou (postižený s nimi bude bojovat, ale pouze pěstmi, nanejvýš dýkou; nepoužije žádnou větší zbraň). Mohou ho omráčit, spoutat, odvléct. Omámení pomine ve chvíli, kdy víly budou alespoň 500 sáhů daleko (nestačí zavázat postiženému oči - musí se od nich skutečně vzdálit), ale může nastat znovu, když se víly opět přiblíží na dohled (nový hod). Ti, kdo v hodu jednou uspěli, jsou již mimo nebezpečí.
Splývam rozsypaný
na hladine poznania
slepými očami kreslím
dokonalý odlesk teba
silou vône
vediem čiaru za čiarou
čítam ťa z kôry stromov
skladám z lupeňov lekien
a letmými dotykmi
ťa obliekam
do mokrého závoja

nemými prstami
obmývam tvoje
neprebádané pohoria
vystupuješ ako stalagtity
vytesaná
v kocke ľadu
až pod vrchol rozkoše
pretekáš
pýšiac sa nekonečnou
paletou nehy
plným priehrštím ma
utápaš precitám
pohľadom
tvárou v tvár
do rozvírenej hladiny


Zdá se, že tyto prastaré "mořské panny" si potrpěly na svůj zevnějšek zrovna tak, jako dnešní ženy. Ani jedna není podobná druhé, ale všechny jsou půvabné a svůdné. Některé stačil dlouhý rybí ocas, řídce posázený velikými šupinami, jiná se chlubila dvěma kratšími ocasy, hustě pokrytými šupinami. Některé měly dokonce jakási křidélka jako andělíčci.
Kdo však tito tvorové jsou?

Věrohodně vysvětlit existenci mořských bytostí se nepodařilo dodnes. Zvířata to zřejmě nejsou. Tvorové z hlubin oceánů jsou svou inteligencí srovnatelní s lidmi. Podle některých badatelů by mohlo jít o druh Homo sapiens, který se oddělil od suchozemské formy a vrátil se zpět do vody. Mají proto plíce i žábry a mohou žít pod vodou i na souši.
To potvrzuje i případ který se stal v 16. století v Holandsku. Rybáři ulovená dívka se zamilovala do jednoho z nich a zůstala na povrchu. Trochu se naučila mluvit a živila se splétáním sítí.
Ale legendy nám nabízejí i opačné vysvětlení. Jedná se o lidi, kteří zmizeli v moři aby se po nějaké době znovu vynořili s rybím ocasem na svém těle.
V roce 1841 se při bouři v Indickém oceánu utopil námořník z lodi Great King. O dva roky později byl na tom samém místě spatřen svými druhy živý ve vodě. To už měl ale šupinatý ocas a vyprávěl, že teď je konečně šťastný ale více ze svého tajemství prozradit nechtěl nebo nemohl.

Je vidět, že právě moře a oceány jsou ještě jedny z nejméně prozkoumaných částí planety a my se jen můžeme domnívat co před námi ukrývají za tajemství.

Anglický mořeplavec Henry Hudson si 15. června 1608 poblíž ostrovů Novaja u severních břehů Ruska nevzrušeně zapsal do deníku: "Dnes ráno se jeden z našich mužů podíval přes palubu a uviděl mořskou pannu". Toto stvoření, které plavalo blízko lodí a zíralo na námořníky, uviděly i další členové posádky Thomas Hellas a Robert Raynar. Tvrdily, že její tělo bylo velké jako tělo muže, bledou pleť, dlouhé černé vlasy a ocas jako delfín.

V 17. století nebyla víra v mořské lidi o nic menší, než ve století 12, kdy jich bylo v mořích kolem Británie spatřeno bezpočet. Tato víra byla mezi námořníky živá, ještě když si roku 1817 kapitán Asa Swift z lodi Leonidas povšiml cestou z New Yorku do Le Havru podivné ryby, již všichni považovaly za mořskou pannu. Přestože spatření tvorové byly zřejmě mořští savci, například tuleni, nebo kapustňáci, Většina námořníků o mořských pannách mluvila jako o ženách s rybím ocasem a dlouhými vlasy, které v ruce drží zrcadlo a hřeben. Takový byl i obraz panny, který se vyskytoval na erbech v kostelích a na štítech hostinců. Tato mořská panna je patrně dědičkou dávných božstev pocházejících až z pátého tisíciletí př. n. l., k nimž patří i babylonská bohyně s rybím ocasem Cannes a syrská měsíční bohyně Atergatis. Mořské panny jsou proslulé i svým krásním hlasem, který je pojí se sirénami. V západních námořnických příbězích jsou mořské panny tradiční předzvěstí ztroskotání. Přestože mnoho lidí v mořské panny nevěří, je možné, že některé záhady s těmito mořskými vílami se skrývá v existenci nějakého nám neznámého tvora.

Přírodopisec Georg Stelle pozoroval 10. srpna 1741 v Aljašském zálivu asi 2 hodiny savce, které popsal jako vodní opici 1,5 metru dlouhou, bez předních končetin a s dvouploutvým ocasem. Britský mořský biolog sir Alistair Hardy přišel roku 1960 s domněnkou, že předkové lidí mohli strávit jistou fázi své evoluce moři a někteří z nich tam možná zůstaly.

Mořská panna je mytická mořská bytost s ženským tělem a rybím ocasem. Prastaré legendy o mořských pannách jsou si ve všech zemích veilmi podobné. Mořské panny jsou také svůdné sirény, ztělesňující krásu a zrádnost moří. Říká se, že svým luzným zpěvem ukolébávají námořníky ke spánku a pak je stahují k sobě pod hladinu. Víra v existenci mořských panen byla mezi námořníky rozšířena až do konce 19. století. Spatril-li někdo mořskou pannu, znamenalo to nebezpečí a katastrofu.



Film o mořské panně - She Creature, již u nás byla jednou vysílána
Příběh je prostý. Skupina komediantů narazí někdy okolo roku 1900 v Irsku na skutečnou
mořskou panu - tu si domů přivezl námořní kapitán, momentálně už poněku dna penzi, a schoval si jí doma ve velké nádrži. Komedianti, kteří mimochodem "vystavují vlastní mořskou pannu" (pochopitelně falešnou) mají ten nejočekávatelnější nápad - pannu chtějí převést do USA, země neomezených možností. A zbohatnout na ní k uzoufání. Při cestě lodí se ale nestačí divit - mořská panna je totiž pěkná potvůrka. A dokáže si většinu z nich otočit okolo prstů a ovládat je. Aniž by si toho vůbec byli vědomi. Nakonec z toho tedy není nic jiného než, vpodstatě, masakr.
23.04.2009 14:08:22 | 1 komentářů | stálý odkaz


Smrt

Čo sa stane po smrti?


Existuje život po smrti a existuje ľudská duša? To je otázka, ktorou sa zaoberá ľudstvo od prvopočiatku, pretože smrť sa dotýka každého jedinca. Zhromaždenie vedcov na California Institute of Technology naslúchalo lekárom nemocnice v Southamptonu, ktorí priniesli presvedčivé dôkazy, že ľudské vedomí pokračuje vo svojej činnosti i potom, keď mozog prestal fungovať a pacient je klinicky mŕtvy. Moje tušenie, nejasné správy, podnety a v neposlednej rade i túha, aby život smrťou nekončil mi naznačovalo, že po smrti tela zostane duše a bude pokračovať ďalej.

Britský lekári referovali o štúdii, ktorá vyšla vo vedeckom žurnále Resuscitation. Sledovali 63 pacientov, ktorý byli prehlásení klinicky za mŕtvych: ich srdce sa zastavilo, prestali dýchať a mozgová aktivita zanikla. Po oživení, keď sa prebrali z klinickej smrti, s nimi lekári robili rozhovory. Časť pacientov mala v dobe, keď mozog nevykazoval akékoľvek funkcie, jasné a usporiadané myšlienkové procesy. Rozumne uvažovali a vytvárali spomienky na to, že v dobe, keď ich telo ležalo bez známok života pod dohľadom lekárov a prístrojov, komunikovali a pohybovali sa mimo telo. Mne samotnému podali do najmenších podrobností podobné svedectvo traja ľudia, ktorí boli v klinickej smrti. Všetci traja popisovali, jak sa ich mysliace a nehmotné - JA - odpútalo od tela, ako sa bez ľútosti pozerali na svoje nehybné telo a rozruch okolo nich, ako sa potom približovalo ku svetlu, aby potom bolo naraz vrátené späť. Jeden pán dokonca hovoril, že v okamihu, keď ho niečo ťahalo späť do tela kričal, že nechce, mal snahu sa brániť a potom sa prebudil na IPCE.

Výsledky výskumu v Anglicku boli tak sľubné, že lekári založili nadáciu zameranú na to, aby skúmala skúsenosti blízke smrti na širšom vzorku. Zatiaľ zhromaždili zhodné prežitky u 3 500 osôb. Pacienti hovorily o pocitoch mieru, radosti a harmónie. Pre niektorých sa zrýchlil čas, zbystrili sa zmysly, stratili vedomie svojho tela, nepociťovali bolesť. Videli jasné svetlo, dostali sa do iného priestoru a hovorili so svojimi mŕtvymi príbuznými. Jeden, ktorý sa označil za pohana, referoval o stretnutí s mystickou bytosťou. O podobných stavoch pri prežití smrti existujú správy staré i niekoľko storočí. Skúsenosti pacientov, ktoré zhromaždil Dr. Parnia, sa zhodovali s tými, ktoré popísali pred ním už lekárka Elisabeth Kübler-Rossová (O smrti a umieraní) a psychológ Raymond Moody (Život po živote). Súčasná štúdia však pochádzajú z prostredia veľkej renomovanej nemocnice a využila najnovšie technologické postupy. Som zvedavý a moc by som si prial, aby sa vedcom podarilo poodhrnúť rúško z tajomstva ľudskej duše.
Rozmýšľate o smrti?


Jediným meradlom úspešného života, sú čo najvyššie čísla v odpovediach na tieto otázky. Jediným meradlom sa stanú priatelia, rodina…a tvoja polovička. Ti všetci si naraz uvedomia, že prišli o niekoho, koho zbožňovali, o niekoho, kto navždy zostane v ich srdciach. Na niekoho, kto zaberal jediné miesto v lavici, na niekoho, kto ich dokázal rozosmiať, pobaviť alebo udobriť. Niekoho, kto bol posol dobra, niekoho, kto im pomohol v núdzi. Najskôr vtedy si naozaj uvedomia, kto v skutočnosti sme, keď nás v našom živote nedokázali oceniť. Najskôr vtedy zistíme, že smrť je bližšie a môže čakať za rohom. Môže to byť zajtra, môže to byť hneď. A preto žijme čo najlepšie! Pomáhajme, bavme, veseľme a… milujme. Žijme každý deň, ako by sme mali zajtra umrieť, ale napriek tomu žiť ďalších 10 rokov.Čo bude potom?

blízkych a milované osoby, ktorým by ste povedali: mám ťa rád? Ale už je neskoro. Umierate, niekedy to trvá roky, ste chorý a dúfate, že už "to" konečne príde a vítate smrť s otvorenou náručou, niekedy je to náhle ako blesk z čistého neba - vyjdete v pohode zo školy, bavíte sa s priateľmi, ale zrazu sa prirúti k prechode auto a ozve sa škrípanie bŕzd. Nie je pomoci! Nemôžete si svoju smrť naplánovať, nemôžete vedieť, kedy príde... Neviete, či to bude v nasledujúcich desiatich rokoch, mesiaci alebo dokonca sekunde... Ta nevedomosť je hrozivá... Koľko by ste urobili vecí, keby ste vedeli, že v ďalších piatich minútach umriete? Aké by bolo posledné prianie? Pobozkať priateľa? Zavolať kamarátom, rozlúčiť sa a povedať, že ich máte radi? Koľko máte skutočných priateľov, ktorí by zavolali vám? Čo by ste ešte chceli urobiť posledný deň svojho života? Ísť do kina s priateľkou? Pozrieť sa niekam, kam ste chceli ísť celý život, ale neurobili ste si čas? Zrazu ho máte, ale dosť málo! Zrazu by ste chceli urobiť toľko vecí, ktoré ste nestihli...
Ale táto možnosť tu nie je. Smrť je mrcha, ktorá si vyberá niekedy strašne nespravodlivo. Sú ľudia, ktorí si ju naplánujú a spáchajú samovraždu. Myslia si, že život nemá cenu. Čo by im na to povedali ich blízky? Čo si tu bez nich budú robiť? Čo by im povedali ľudia, ktorí umierajú na vážnou chorobu, ale chcú žiť? Čo by im povedal vojak vo vojne? Hasič, ktorý každý deň nasadzuje život? Doktor, ktorý sa ho snaží zachrániť? A keď sa mu to podarí, ešte sa im to nepáči... Oni proste chcú zomrieť teraz a je im ľahostajné, čo na to povedia ostatní... Trošku sebecké alebo nie? Mali by sme svoj život natoľko riadiť, že si naplánujeme aj smrť? Život by sme si mali vážiť a užiť si ho. Možno si hovoríte, ale čo, som mladý, mňa sa smrť ešte netýka. Ale týka a viac než si myslíme. Alebo vy viete, čo sa stane v budúcej sekunde???

Pohľad na smrť

Smrti sa nesmieme nikdy báť, je to jen náš pozemský rád. Nikto sa nás nepýtal, či narodiť sa chceme, nikto sa nespýta, či v onú chvíľu radi odídeme. Nikto nechce ísť preč, ale nevlastníme k "tomu" kľúč. Delíme sa na ľudí, čo jedine "tam" nádej svoju videli. Na druhej strane druhí ľudia sú a pomyslieť na "to" ani nemôžu. Len šťastie a večnosť nás tam čaká, len pred nami je dlhá cesta. Potom zrazu, z nášho okolia niekto odchádza a nás zatieni pocit, že "tam" nič nechýba. Ale to my nesmieme urobiť, ďalšiu bolesť okolo seba. Čakala by tam stena, ktorá nepustila by nás "cez". Musíme tu zostať, novú radosť si získať. Raz sa s nimi stretneme, však teraz inú možnosť nemáme. Všetko zdá sa mi teraz ako klam, na ktorý práve umieram. Ale osud má sa mnou iné plány, nepustí ma do večnej brány. Nechá ma si bolesť prežiť, tie nekonečné noci zažiť. Po tom všetkom silnejší sa stanem a prestanem žiť v onom klame. S blízkou smrťou sa vyrovnám, miesto v srdci a spomienky si ponechám. Radosť i smútok znovu zažijem, ešte tisíckrát sa zasmejem. Raz, iný život zasa budem žiť, za ním dostanem tú možnosť ísť. Ale teraz tu musím ešte byť, ďalej svojím životom bez neho ísť. Miesto svoje mi tam teraz držia, ale asi pohľad na mňa ho moc mrzí. Preto pre nich radovať sa musíme, veď pohľad "tam" zhora im kaziť nesmieme.



Existencia Duchov

Mnoho takýchto "nežiaducich" energií sa sústreďuje na jednu osobu ( skôr mladšiu 12 - 16). Duch straší - poltergeist infikuje. Tento nezvyčajný útvar stretávajú ľudia po celej planéte. Je to nejaká forma zlej sily? Duchovia, ktorý sa vracajú z ríše mŕtvych aby nám sťažovali náš život? Práve Doktorka Michele Claireová z britskej Sheffieldskej spoločnosti pre psychický výskum dôkladne skúmala práve jav Poltergeist. Jeden z týchto prípadov: Doktorka skúmala ženu okolo štyridsiatky, ktorú nazvala "Pani B." Pani B. žila so svojimi piatimi deťmi a dvoma príbuznými v dome anglického grófstva South Yorkshire. Dva razy sa rozviedla no jej psychický stav bol v čase vyšetrovania v najlepšom stave. Jej druhého manžela bolo treba psychiatricky liečiť, kvôli sklonom k násilnostiam. Roku 1972 sa práve týchto 8 ľudí nasťahovalo do domu hrôzy. Prešiel celý rok bez problémov. Neskôr sa však začali diať čudné veci. Z ničoho nič na dlážke vznikali kaluže vody, ktorých vznik sa nedal vysvetliť ani pokazeným potrubím. Neboli to však len jazierka. Voda sa zmaterializovala aj vo vzduchu a v obývačke im doslova pršalo. Nevysvetliteľné javy sprevádzali nevysvetliteľné zvuky. Zvuky rozhadzovania kameňov, explózie, vŕzganie, stonanie,... Pôvodcov týchto zvukov nebolo možno vypátrať. Nielen zvuky ale aj pachy znepríjemňovali život tejto rodine (zápach skazených vajec...). Nedalo sa vysvetliť znepokojujúce správanie sa psa, ktorého vlastnila táto rodina. Vrčal, do vzduchu ceril zuby, z ničoho nič zježil srsť, kňučal a niekedy sa bál vstúpiť do konkrétnych izieb. Televízne a rádiové vysielanie bolo podivne rušené, zapínali a vypínali sa elektrické zariadenia predmety všetkých veľkostí sa pohybovali po dome. Po dome sa prechádzali nehmotné formy "DUCHOV". Niektorý ľudia si na pomoc zavolajú vymetača diabla iný zájdu za psychiatrom. Čo by si spravil ty?

Duchovia


Stručne povedané, duchovia pripútaní k zemi sú zmätení a nešťastní. Uviazli medzi dvoma svetmi. Strašidelní duchovia nie sú väčšinou zlí a mnohým z nich vlieva silu strach, s ktorým ich vnímame. Niektorí z nich sú plní hnevu, nenávisti a túžby po pomste, ale väčšinou sú to len stratené duše. Rozlišujeme: prízraky sú zosnulí netelesní duchovia potulujúci sa medzi nami a hľadajúci svoju vlastnú realitu. Niektorí z nich nemôžu odísť, niektorí nechcú, iní zase nevedia ako odísť, mnohých z nich ťažia ich minulé skutky. Môžu sa zjaviť jednému človeku alebo niekoľkým ľuďom súčasne. Zdá sa, že takéto stretnutia sa najčastejšie prihodia psychicky vnímavým alebo poučeným ľuďom. Prízraky sa môžu objaviť ako pevné, neostré, polo priehľadné alebo strieborne biele entity. Niektoré prízraky hovoria alebo spievajú, vznášajú sa alebo chodia - záleží to na miere sústredenia ich energie. Sú také zjavenia spôsobené myšlienkovou projekciou pozorovateľa, predovšetkým keď má pozorovateľ mimoriadne vyvinutú schopnosť mimo zmyslového vnímania a telekinézy? Je naša predstavivosť či strach pre prízraky zdrojom sily? Zdá sa, že prízraky je možné rozdeliť do troch kategórií:
1. Pasívne: tiene, slabé, smutné, priesvitné
2. Nezbedné: prejavujú sa slovne alebo dokonca hlučne, majú kompaktný vzhľad - "Pozri sa na mňa!"
3. Zlomyseľné: hlasité, agresívne, bojovné, desivé, niekedy prejavujú i náznaky zúrivosti.

Väčšina takýchto netelesných entít sa prejavuje pod rúškom noci, obvykle okolo štvrtej hodiny rannej, ale boli zaznamenané tiež zjavenia za denného svetla. Objavujú sa vo snoch a samozrejme pri seansách. Inými slovami povedané, objavujú sa kedykoľvek sa im zachce. Prízraky sa im môžu objaviť v snoch alebo v spánku, predovšetkým hypnotickom. Objavujú sa na počiatku fáze hlbokého spánku, alebo vo fáze prebúdzania. Obe snové fázy sa nazývajú snové halucinácie. Počul som o prípadoch duchov zjavujúcich sa za niekoľko rokov po svojej prvej návšteve: vo výročný deň ich smrti, ak nastanú ťažkosti v rodine žijúcich príbuzných, alebo pokiaľ existovala silná väzba medzi zomrelým a žijúcim človekom. Sú a nami, či sú už dobrí, zlí alebo neutrálni. Naviazali sme pravdepodobne viacej stykov s netelesnými entitami, ako si uvedomujeme.

Duchovia - výpovede ľudí

Povedačky? Výmysly? Skutočnosť? Takto sa pýta každý, kto neprišiel do kontaktu s niečím, čo sa nedá normálnym rozumom vysvetliť. Čo keď sa vám to raz stane, ako sa s tím vyrovnáte? Vysvetľuje sa, že duchovia sú duše zomrelých, ktoré blúdia a zdržujú sa na určitých miestach. Väčšinou nezomreli prirodzenou smrťou, alebo ich tiaži nejaký strašný hriech a brána nebies sa im uzavrela. Sú strašidelní a desia ľudí svojím zjavovaním. Potom sú duše, ktoré šli do neba,- dobrí duchovia. Ti k nám prichádzajú v sne, alebo v podvedomí cítime ich prítomnosť. Niekedy nás varujú, inokedy sa prejavia ako tzv. anjel strážny. To som o nich vyčítal.

Presťahovali sme sa a ja som sa vydal po nejakom čase do lesa na huby. Milujem les a rád zbieram huby, ale nejem ich. Po chvíli chodenia ma zrazu prepadol tiesnivý pocit, ktorý som si nedokázal vysvetliť. Zišiel som na lesnú cestu, ktorá bola kúsek podo mnou a stál som na rázcestí do troch strán. Pocit úzkosti bol tak silný, že som sa obrátil a šiel hneď preč z lesa. Nikomu som to nepovedal, ale keď som sa behom leta po tretí krát dostal do tých istých miest a úzkosť sa vracala, zveril som sa jednej staršej pani, ktorá tu bývala odmalička. Všetko som jej povedal a popísal miesto. Poslúchala a potom mi povedala. " Tieto pocity nemáš sám, tomu miestu sa vyhýba veľa ľudí. Stalo sa to v roku 1912. V dedine za kopcom býval mladý sedlák so svojou peknou ženou. Po smrti svojho otca zdedil statok, ale prepadol kartám. Jazdil pravidelne do mesta po nociach hrať a prehrával. Keď už nemal peniaze, vsádzal sa o pole a lúky. Jeho žena prosila, ale neposlúchal. To neskoré poobede osedlal koňa a chystal sa zase do mesta. Žena plakala a keď neposlúchal, prekliala ho. Sedlák odišiel, - ponáhľal sa pretože ho ženine výčitky zdržali a na tom rázcestí tak prudko strhol koňa, že z neho spadol tak nešťastne na veľký kameň ktorý tam stále je, že sa na mieste zabil." Nechápem, ako som mohl vedieť, že sa na tom mieste stalo nešťastie a ešte k tomu ten dotyčný bol prekliaty. Vysvetľujem si to takto : Niečo tam muselo byť. »Anonym

Ďalší zaujímavý snímok ktorý som dostal uvádzam aj s pôvodným popisom.
Ahoj.
prikladám fotku ale moc sa ospravedlňujem, bolo to fotené mobilom vo VGA rozlíšení. Pred rokom som bol s kamarátom na pánskej jazde na Šumave... mobilom sa fotilo okolie, izba, proste všetko. Potom, čo som prehliadal fotky som na tejto videl niečo, čo tam rozhodne nebolo - niečo ako oblak.... rozhodne to nie je chyba fotoaparátu v mobile a ani nejaký lom svetla, naozaj neviem, čo to je, samozrejme po dotaze na majiteľa objektu my bolo prezradené, že tu v 50. rokoch niekto tragicky zahynul, bohužiaľ nevie viac, ale určite vie, že v tomto priestore kde sa vyskytla na fotke "hmla" niekto v 50. rokoch tragicky zomrel.... Neviem, či to, čo na fotke je vidieť je naozaj zachytenie ducha, či len nejaká chyba mobilu (samozrejme, ostatné fotky sú bez chýb...), ale i tak sa chcem o toto podeliť.
Keď som si išla zapáliť, cítila som divný pocit, bola mi zima cítila som ako by ma niečo sledovalo myslela som že to je manžel, že sa vrátil skôr z práce, tak som sa otočila a videla na stene divnú postavu. Najprv som myslela, že je to len tieň, ale vonku nič nebolo bola som na poschodí, takže ani na ten balkón nikto ísť nemohol.
23.04.2009 14:07:24 | 0 komentářů | stálý odkaz


Upiry

UPIRY

V západnej a východnej okultistickej literatúre existujú zmienky, nijak vzácne, o radení upírov, tj. "mŕtvych ktorý sajú krv živím". Tieto hystorky boli niekožkokrát shrnuté.
V období romantizmu vzniká o upíroch rozsiahla beletria. Z tejto literatúri vychádza imago upíra, bytosti bielej tváre a zapadlých očí, s vyčnievajúcimi špičiakmi a dlhými nechtami, vyliezajúci vnoci z hrobu a hžadajúci svoju obeť, obvikle spiacu, ktorej by sa zakusoml do hrdla a vysal z nej krv, s ktorou si udržuje svoju záhrobnú existenciu. Historky o upíroch boli obvikle situované do rumuskej Transylvánie, do Maďarska, Srbska a na Moravu, a to i autorov anglických, nemackých a francúzkych. Modelom terajších románových a fimových postáv upírov nieje klasický upír hrabě Dracula z rovnomenného Stokerovho románu, ale upír lord Ruthven z poviedky Upír W. Polidoriho, sekretára lorda Byrona, ktorý dkončil Byronom započatý rukopis a vydal túto poviedku r.1918 pod Byronovim menom (Stokerov Drakula vyšiel až v r.1897 a už predtým vyšiel román Upír z Varney od Th.Presta - 1847). V posledných rokoch sa však k problému upírstava obrátili aj psychatri, lebo boli objavené prípady hedonického sania krvy, konbinované v niekožkých prípadoch s nekrofilnou antropofagiou. Obzvlášť pozoruhodný bol prípad johna Haigha, londínskeho umelca, ktorý si najprv sal vlastnú krv, neskôr k sebe do atelieru lákal mužov aj ženy, ktorých vraždil aby im potom mohol z krčnej tepny logať teplú krv. Bol odsúdený a popravený v r.1949. V nedávnych rokoch boli v Nemecku dokonca uskutočnené i výskumy, ktoré priniesli zaujimavé výsledky: osoby zo znakmi upíra reagovali častejšie negatívne na dotyk krížom v tyle než osoby bez týchto znakov. V tejto dobe istý západonemecký kriminalista identifikoval niekožko hrobov, s ktorých vychádzali záhadné mlaskavé zvuky.. Nič menej český lekár-spisovatel L.Souček(1982) síce pripúšťa, že viera v upírov je rozšírená i v Mexiku, Indii, Sírií a inde, ale jej pôvod je vraj nutné hžaďať v oblastiach, kade prechádzali kočovné kmene Mongolov, Avarov a Hunov; ich bojovníci pili krv svojich koní - a odtiaž vznikla viera v upírov. Souček má i iný "vedecký" výklad upírstva, ktoré sa hromadne prejavilo r.1732 v srbskej Madvedi, kde boli exhumované mŕtvoli upírov, ktoré - aj keď boli pochované roky - vypadali akoby boli pochované nedávno. Vysvetluje to "prirodzenou mumifikaciou" danou zvláštnym zložením hliny hrobov, ale zabúda na fakt, že iné mŕtvoly, pochované v blýzkosti upírov a neskôr ako upíri, boli už poznačené rozkladom. Nález čerstvej krvy v telách exhumovaných upírov potom vysvetluje výskytom hemoragickej purpury (ťažkej krvácanlivosti, ktorá sa vyznačuje tým, že sa ani po smrti krv nezráža). V uvedenom prípade sa jednalo o zomrelého hajduka Arnolda Paoleho, ktorí údajne ako upír zahubil behom troch týždňou štrnásť osôb, medzi nimi aj svoju manželku a svojich synov. Jeho mŕtvola javila po exhumácií upírsky vzhlad, rovnako ako mrtvoly jeho obetí. Exhumácia bola vykonaná za asistencie vojenského lekára a jej výsledky boli protokolované
Charakteristiský prípad upírstva publikoval J.F.Weitenkampf. V dedine Kisolovie v Maďarsku zomrel akýsy Peter Plogojovič a bol obvyklým spôsobom pochovaný. Po niekolkých dňoch náhle v dedine ochorelo niekolko osôb a v ôsmy deň po krátkej chorobe deveť osôb zomrelo. Všetky tieto osoby na smrtelnej postely vypovedali, že príčinou ich smrti je Plogojovič, lebo sa k nim v noci dostavil ako upír, položil sa na ne a z hrdla im sal krv. Bolo rozhodnuté otvoriť jeho hrob a mrtvolu spáliť. Predstavitelia obce sa v tejto záležitosti obrátili na cisárskeho miesto držiteľa a miestneho farára, ktory im túto akciu povolil. Po otvorení Plugijovičovho hrobu bolo zistené, že jeho mŕtvola, aj keď ležala v hrobe už tri týždne, nejavila menšie známky rozkladu a jej ústa boli naplnené čerstvou krvou. Mŕtvola bola z hrobu vyňatá, jej srdce bolo prebité špicatým kolom a potom bolo mŕtve telo spálené. Vyčíňanie tohoto upíra od tej doby skončilo.
O novovekom prípade upírstva referoval známi okultný spisovatež G.W.Surya, ktorý ho pozoroval spolu zo známim teozofom dr. F.Hartmannom. Prípad sa odohrával na zámku poblýž hermannstadtu v Nemecku. V jednom zo sálov visel obraz dámy v kožušinovom plášti a s velkým klobúkom. Portrétovaná dáma sa vyznačovala zvláštnym výrazom očí. V zmienenom zámku sa odohrávala spiritistická seansa, na ktorej sa prejavil duch dámy zo zmieneného obrazu. Duch sa ponúkol jednému členovi krúžku, pánovi W., že ho tú noc navštivi a telesne sa mu zjaví. To sa potom o druhej hodine v noci aj skutočne stalo. zjavenie zotrvalo v prítomnosti pána W. asi dve hodiny a neskôr bolo pozorované i inými osobami. Potom bol zámok strážený súkromným detektívom, ktorý tohoto ducha síce nepozoroval, ale v jedno hlásení uviedol, že pred zámkom zbadal staromódne oblečeného kočiča zo záprahom dvoch koní. Tú itú noc potom pozoroval iný muž, ktorý sa neskoro vnoci vracal domov okolo miestneho cintorína, povos zo zlatými ozdobami, z ktorého vystupovali dve elegantne odeté dámy a stretli sa pred cintorínom s mužom, ktrý jednu z nich oslovil ako "Elgu". Niektorý členovia krúžku chceli potom obraz zničiť. Surya potom nad obrazom učinil znamenie pentagramu a o "Elge" potom už viac nebolo počuť. Ničmenej v miestnosti kde bol obraz "Elgy" umiestnený, sa ďalej čas od času ozýval silný lomoz a akásy sila niuekedy branila otvoreniu jej dverí. Inokedy bol pozorovaný zjav, ktrorý s apohyboval k obrazu, v ktorom sa ako keby rozplynul. I ďalšiemu mužovi sa neskôr duch "Elgy" prejavil výraznou materializáciou. V prípade "Elgy" šlo pravdepodobne o arrivizmus (vysávanie životnej sily), v žiadnom prípade o upírstvo klasického typu.
Vedža upírstva(vampirizmu) zameraného na "sanie krvy z živých"- krv je zýskavaná ako prostriedok revitalizácie, umožňujúci ovšem upírom len akúsy strnulú záhrobnú existenciu (vegetovanie), existuje vampyrizmus ektoplazmatycký, zvaný tiež arrivizmus, spočívajúci vo "vysávaní životnej sily". Arrivisti sú živý žudia, ktorý vedome či nevedome získavajú vitálnu silu druhých osôb. Tu môžu tieto osoby strácať v prítomnosti ludí, ktorých sa boja: indukcia strachu vedie k samovožnej strate vitalnej sily - tá potom prechádza na osobu, ktorá strach indukovala....

História
Upíry - alebo taktiež Rodny, ako sa sami nazývajú - existujú cele storočia a z ľudského pohľadu sa vôbec nemenia. Ale spoločenstvo Rodných má za sebou svoj vývoj, vzostupy i vojny. Poďme sa pozreť na dejiny, ako ich vidia Rodny. To nám umožní lepšie pochopiť ich chovanie v súčasnosti.


Kain a prvé noci
Ako vravia povesti Rodných, praotcom ich druhu bol Kain, prví vrah medzi ľuďmi. Pre svoj zločin bol Kain prekliaty Bohom a stal sa z neho upír(Kniha Genesiz kap.4). Vyhnaný zo spoločnosti svojich druhou žil Kain na okraji ľudskej civilizácie, bál sa slnka a spaľoval ho hlad po krvi. Vo svojej samote stretol mocnú čarodejnicu menom Lilith, ktorá bola prvou manželkou jeho otca Adama. Lilith naučila Kaina používať krv ako prostriedok mocnej mágie (niektorý heretici dokonca tvrdia, že prvým upírom bola Lilith a nie Kain). Lilith naučila Kaina mnohému, napríklad zposob, ako vytvoriť ďalších svojho druhu.


Druhá generácia a Prvé mesto
Kain spočiatku odmietal vytvárať potomkov, považoval za nesprávne zanášať svet ďalšími svojho druhu. Ale osamelosť ho premohla a vytvoril troch ďalších, jemu podobných. Títo traja vytvorili trinásť ďalších, ktorí sa vydali medzi lúdi po celom svete, bezstarostne sa z nich kŕmili a používali smrtelníkov ako babky v sporoch proti svojim surodencom.Kain, rozzúrený týmto chovaním, zakázal vytvárať ďalšie Deti. Zvolal k sebe svojich Potomkou a Potomkov svojich Potomkov a vybudoval veľké mesto - Prvé mesto na svete - a tu spolu žili upíry a lúdia v mieri….mesto Enoch.


Antedeluviáni a Klany
Mier však nemal dlohodobé trvanie. Kainovi potomkovia bojovali o priazeň svojho otca a smrteľníci začali byt v ich sporoch používaní ako figúrky. Nakoniec bolo zničene i Prvé mesto - niektorí tvrdia, že to bola prírodná katastrofa; iní tvrdia, že skazu zposobily kúzla, ktoré zoslal jeden z pomstychtivých potomkov. Kain opustil svoj rod a od tej doby o ňom nikto nepočul. I traja upíry druhej generácie sa stali iba postavami z legiend. Ale 13 Kainových vnukov, zbavených vlády pevnej ruky, začalo úplné bez obmedzenia vytvárať Potomkov. Títo 13ti upíry boli neskôr nazvaný Antedeluviány. Ich Potomci, stvorení ako obraz svojich Otcov, zdedili ich vlastnosti. Tak vznikli klany.


Temné časy
Klany sa rozišli po celom svete rozsievajúc nepokoj a utrpenie. I keď každá ďalšia generácia upírov bola slabšia ako ta predchádzajúca(čím je generácia vzdialenejšia od Kaina tým sú slabší…ich krv je riedkejšia), mladšie generácie vyrovnávali nedostatok síl svojím počtom. V Babylonských zigguratoch, Krétskych palácoch i Rímskych tribunáloch, všade vládli upíry ako skrytí tyrani používajúci smrtelníkov ako potravu a vojakov. Upír bojoval proti upírovi, klan proti klanu. Tak sa zo starých nezhoď v Prvom meste zrodil Džihád, ktorý zúri až do dnešných dni. Výstrelky Rodných nabrali vrcholu na začiatku stredoveku. Vtedy už upíry vládli ľuďom úplné otevrené, držiac pánov i poddaných v pevnom zovretí. Upíria populácia dosiahla nezdravých počtov a zdalo sa, že svet bude už navždy patriť Rodným.


Vzbura Anarchov
To však nemohlo trvať dlho. Deti Kainove dávali vo svojej pýche najavo celému svetu svoju moc. Jednoduchý lúď si vystrašené šepkal príbehy o monštrách, ktoré sa pohybujú v ich strede, a cirkev mu začala načúvať. Správy kňazou z rôznych strán zapálili plameň Inkvizicie. V prívale ohňa a krvi sa smrteľníci mstia za všetky krivdy, skutočne i vymyslene. I keď boli upíry omnoho silnejší ako lúdia, ani ten najmocnejší upír sa však nemohol postaviť zástupu ľudí. Jeden po druhom boli upíry vyťahovaný zo svojich domou a dávaní na pospas plameňom či slnečným lúčom .Riadenie Inkvizície zapríčinilo vzburu v radách detí Kainových. Mladší upíry, ktorý boli svojimi vystrašenými Otcami predhadzovaný ako obetný baránkovia, sa postavili svojim Otcom a Starším. Na východe Európy objavila skupina upírov zposob, ako zlomiť mystické psychické puto, ktorým Otcovia ovládali svoje Deti (TAKZVANE PUTO KRVI). Čoskoro sa búrili mladí upíry po celej Európe, odbojné Deti zhodili jarmo svojich pánov. Pod vlyvom Inkvizície a upírých "anarchov" sa už zdalo, že Rodní budú úplné vyhubeny.V 15 storočí však bol zvolaný koncil. Sedem z trinásť klanov sa zjednotilo v organizácii nazvanej Kamarila. Zjednotené klany už anarchov svojou silou prevýšili a Kamarila ich vzburu potlačila. Základným pravidlom, na ktorom sa upíry Kamarily zhodli, bola Maškaráda, skrývanie sa pred smrtelníkmi. "Už nikdy viac nebudú upíry ľuďom vládnuť otvorene", zhodli sa vodcovia Kamarily. "Budeme sa skrývať medzi smrtelníkmi, zapierať našu skutočnú podstatu pred našimi obetami." V priebehu niekoľko desaťročí si lúdia upírov pametali už len ako bytosti z povestí. Tak sa zrodila Maškaráda a Inkvizícia pozvoľna zabudla svoj povodní ciel. Anarchovia, ktorí sa odmietli pripojiť ku Kamarile, boli zatlačení do okrajových častí Európy. Z nich neskôr vznikla sekta zvaná Sabat. Po objavení Nového Sveta a rozvojom vedy lúdia postupne na Rodných zabudli a ich príbehy sa presunuli do rozprávok, ktoré dospelí rozprávajú svojim detom. Ale upíry, i keď na nich lúdia zabudli, stále existujú. Vojna Džihádu stále pokračuje, len otvorene nočne bitky vystriedali skryté intrigy a manipulácie prostredníctvom smrteľných služobnikov. Rodny tkajú svoje siete v neustále sa rozrastajúcich mestách. čiže Sabat a Kamarila.


Noci modernej doby a Gehena Vojny pokračovali po cele storočia až do súčasnosti. Džihád zúri rovnako ako vždy predtým, len hrady boli vymenene za mrakodrapy, meče a pochodne za automatické zbrane a rakety, hromady zlata za akciové portfolia, hra však zostala rovnaká. Rodny bojujú proti Rodným, Klan proti Klanu, Kamarila proti Sabatu, dnes, rovnako ako pred tisíce rokmi. Spory medzi upírmi, ktoré začali za doby Karola Veľkého, pokračujú dodnes v uliciach New Yorku. Urážky vyslovené na dvore Ľudovíta XIV môžu byt vrátene formou ovládnutia jednej priemyslovej korporácie druhou v Sao Paule dnešných dni. Súčastné mesta poskytujú dosť príležitosti ku kŕmeniu, intrigám i vojne. Upíry však v súčasnosti hovoria čim ďalej viac o Gehenne - staré proroctvo o Apokalypse, ktoré nastane až sa prebudia najstarší upíry, mysticky Antedeluviáni, aby pohltili všetkých mladších upírov. Rodny tvrdia, že Gehenna je začiatkom konca sveta, v ktorom budú ľudia i upíry zničení v potokoch krvi. Niektorí upíry sa snažia Gehennu odvrátiť, ďalší ju fanaticky očakávajú, iní zas tvrdia, že je to jen povesť. Ale ty, ktorí veria, že Gehenna príde, tvrdia, že už je blízko, že koniec sveta príde skôr než sa nadejeme, možno už za pár rokov.

Kamarila
Kamarila je mocná upíra organizácia (alebo tiež sekta), ktorá bola vytvorená v neskorom stredoveku. Niečo ako upírie "Spojené Národy”, vznikla ako obrana upírov proti útokom Inkvizície a presadila dodržiavanie Kainových Tradícii, najme Maškarádu. Veľa Kamarillových upírov, najme ty, ktorý pametaju časy, keď boli upíry vyháňaný a vraždení, dodržuje Maškarádu až fanaticky. Upíry v Kamarile odmietajú na sebe hľadieť ako na hrozných dravcov, radšej sa skrývajú medzi smrtelníkmi a opatrne si zháňajú potravu . Kamarilla je najpočetnejšia upíria organizácia a (teoreticky) i najsilnejšia. Zahrnuje sedem klanov, každý s vlastními zvykmi a kultúrou, čo je zdrojom konfliktov. Vedenie Kamarily vzdialene pripomína parlamentný systém, a to i s všetkymi jeho negativami. Kamarila jedná pomaly, často je nerozhodná vo chvíli, keď je potrebne jednať. Ale keď už sa k niečomu rozhodne a pohne sa, tak ju nič nezastaví.7 zakladajúcich a hlavných klanou štruktúry Kamarily a ich veľmi stručná charakteristika sú:

Brujah: [čítaj Brudžah] Klan násilníkov, ktorí odmietajú autority. Nadovšetko si cenia slobody.(v minulosti hlavne rytieri a templari dnes už len pankáči, skini a iná háveď)

Gangrel: Klan osamelých nomádov schopných meniť tvar svojho tela. Dávajú prednosť divočine pred pohodlím miest.(sú to ty ktorí sa dokážu zmeniť v netopiera,vlka čí dokonca v hmlu)

Malkavian: Bizarní klan pomatencov, jeho členovia so známi šialenstvom, ktoré im ale umožňuje vidieť veci, ktoré ostatní nevidia.(šialenstvo súvisy s Kainovou kliatbou, viac v podrobnom popise malkavianou)

Nosferatu: Odporný klan deformovaných monštier, ktorí sa schovávajú v kanáloch a podzemných kobkách.(ďalší klan s uvalenou kliatbou od kainta..taktiež v podrobnom popise)

Toreador: Klan elegantných a nadšených upírov, ktorý sú patrónmi umelcov, muzikantov a hercov.

Tremere: [čítaj Tremér] Záhadný klan upírích čarodejov, kterí odhalili tajomstvo mágie krvi.(takto klan vznikol len v roku 1022 nášho letopočtu nehodou…

Ventrue: [čítaj Ventru] Klan šľachticov a aristokratov, ktorý považuje za svoju povinnosť viest Kamarilu.



Sabat
Nejvatším nepriateľom Kamarily je sekta zvaná Sabat. Povodne sa jednalo o malé zvyšky bánd anarchov, neskôr sa však Sabat rozvinul - alebo zdegeneroval - v niečo omnoho horšieho. Sabat chce "oslobodiť" všetkých upírov z pút Kamarily a ich Starších. Sabat hlási dogma o upírjej nadradenosti - upíry sú, podľa zásad sociálneho Darwinismu, na vrchole potravinového reťazca, takže by sa pred ľuďmi nemali skrývať, ale otvorene im vládnuť. Tento svoj postoj k ľuďom často prejavujú akciami, ktoré sú podľa ľudských merítok hrôzostrašné a kruté. Kamarila ich označuje za sektu násilníckych zločincov. Sabat ovládajú dva klany. Najvýznamnejší je klan Lasombra obávaný pre svoju schopnosť ovládať tiene a temnotu(to sú ty z legiend ktorý dôkazu stvoriť tmu ktorú neprekoná žiadne svetlo). Ich spojencom, a taktiež príležitostným rivalom, je klan Tzimisce [čítaj Tcimič], klan zvrátených badateľov a čarodejov nechválne známych svojou krutosťou. O Tzimiscioch sa tvrdí, že majú schopnosť pretvárať ľudské tela - svoje i svojich obetí.(Nosferatu síce sú odporní ale často až komicky ale Tzimisze sú odporní hrôzostrašný a dokážu pretvárať všetko...napríklad vám dokážu vytiahnuť rebrá nad kozu a iné svinstva... títo sú poslední rodny ktorých by ste kedy chceli stretnúť...každý sa aj tak od strachu poserie)


Anarchovia
Niektorí mladší upíry odmietajú vládu Kamarily i Sabatu. Títo upíry sa samy nazývajú anarchovia na počesť bojovníkov, ktorí viedli veľkú vzburu v 15. storočí. Vetčšina týchto moderných anarchov sú mladí a nespútaní Brujahovia a Kaitifovia, i keď v ich radoch je možné najsť príslušníkov prakticky všetkých klanov. Pre Kamarilu znamenajú rovnaké nebezpečenstvo ako termity pre lúdi. Jednotlivo sú neškodný(jedna sa väčšinou o rodnych nie nižšej ako 10 generácie...i keď výnimka potvrdzuje pravidlo), ale sú potenciálne nebezpeční, keď sa im umožní sa množiť a slobodne pohybovať.
Neutrálne klany (ty čo na všetkých kašľú)
Štyri klany sa rozhodli nepridať na žiadnu stranu vo veľkom Džiháde. Spolupracujú (a súperia o moc) ako s Kamarilou, tak zo Sabatom. Sú to: Assamity, klan smrteľných zabijakov pochádzajúci z Blízkeho Východu, Setiti,…… temný kult upírov, ktorí uctievajú svojho Antedeluviana Seta; Giovanni - osamelá rodina mafiánov, nekromantov, a bankárov . Ravnosovia, prevažne kočovné kmene ciganov a zlodejov


Inconnu
Niektorí starí a mocní upíry už odmietajú hrať hry ako Kamarila, či Sabat a hľadajú kľud v osamelosti a odpútaní od okolného sveta. Títo Starší sa nazývajú Inconnu. Odmietajú mocenské hry sekt a klanov a miesto toho sa snažia porozumieť sami sebe. Niektoré povesti tvrdia, že Incunnu opustili Džihád kvôli niečomu veľmi temnému a zlému, ale vetčšina upírov vie, že sa jedná len o zklamaních samotárov.
Reálny vampirizmus...


Mnohí z Vás o tom už určite počuli. Čo to znamená ?A je niečo také vôbec možné? Na tieto otázky sa Vám budem znažiť odpovedať. Sú to moje skúsenosti ,ale aj informácie ,ktoré viem z tejto oblasti .Nehnevajte sa na mňa, ako sa to nebude zhodovať s Vašimi predstavami. Ani ja nie som dokonalý..

Ľudia s realistickým pohľadom na svet by povedali ,že som blázon .Ale ako sa tak pozerám po okolí a možno i na seba ,asi blázon nie som .Ľudia veria tomu, čomu chcú veriť a vidia to ,čo chcú vidieť.

Reálny vampirizmus býva často mylne spojovaný s chorobou zvanou "Porfýria"- ľudia trpiaci touto chorobou majú popolavú pokožku a neznášajú slnečné svetlo .Boli dokonca zaznamenané prípady, keď mal postihnutý neovládateľnú chuť na krv .Tiež sa pripisuje duševnej poruche ,nie je to však pravda. Teda aspoň podľa môjho pohľadu.

Upír však nemusí vysávať z druhých bytostí len krv .Môže to byť aj energie psychická .Dôvod je prostý :predstavte si, že ste upír. Asi bude trochu problém, behať pravidelne za nejakým človekom a žiadať ho o trošku svojej krvi. A z vlastnej krvi sa asi moc nenasýtite. Preto existujú upíri ,ktorí nepotrebujú krv, úplne im stačí byť v blízkosti zraniteľnej "obete" a s kľudom im uberať energiu. Takýmto spôsobom získavajú energiu aj duchovia, ktorí navštevjú ,alebo dokonca "žijú" s ľuďmi. Taký človek sa potom v dôsledku nedostatku energie cíti malátny, často ho bolí hlava. Toto môže byť nebezpečné, nemusí to však platiť pri upíroch. Záleží
od sily upíra. Psychickí upíri však dosť často bývajú považovaní za nebezpečných. Zase len "normálnymi" ľuďmi .Každý sa bojí toho, čo nepozná. .Satanizmus ich definuje trochu inak, ale to sem nebudem
pliesť,nie každý ho má rád .Preto som uviedl všeobecný pohľad na psychických upírov.

Možno si teraz myslíte, že upír sa živí len krvou, alebo čistou energiou. Nie je to tak .Je to taktiež bytosť, ktorá dýcha, možno ju dokonca stretávate na ulici...a samozrejme , potrebuje normálne jesť .Len okrem jedla potrebuje občas k svojmu životu aj krv. Čo sa však stane, ak upír svoju potrebnú dávku energie nedostane? Cíti sa ako človek žijúci s duchmi ,čo som uviedol vyššie. Bolí ho hlava ,a to aj keď je vyspatý je hladný, aj keď je najedený ,ale nič mu nepomôže ,nič ho nezasýti ,až energia získaná z krvi. Tento stav môže byť tiež dosť nebezpečný, pretože taká bytosť môže zomrieť na vyčerpanie.

Kedy sa z človeka stáva upír...je to takzvané "precitnutie" a je odštartované väčšinou nejakou traumou, alebo zlomom v živote. Čerstvo precitnutý upír vydrží bez krvi približne týždeň ,ale ako bude postupne silnieť ,tento interval sa bude predlžovať. Každý človek je iný a preto precitnutie prebieha u každého inak ,ale u každého v období puberty. Začne Vám vadiť slnko ,ale zato začnete lepšie vidieť v tme .Začne Vás fascinovať pohľad na krv ,dokonca Vám začne chutiť. Tiež budete radi chodiť na cintoríny, kvôli tej úžasnej energii a tichu, ktoré je všade navôkol .Niektorí vraj začnú vidieť duchov. To som však na sebe ani na svojom okolí nespozoroval. Tak uvidím...Môže sa Vám dokonca stať, že pre Vás budú niektoré miesta nepríjemné ,ba až neznesiteľné, lebo tam budete cítiť niečo čo Vám bude vadiť. Niečo zlé...Najlepšie však spoznáte že ste upír ako inak, vďaka
krvi .Neodporúčam však získavať ju násilím ,to by mohlo dopadnúť škaredo. Treba si tiež dávať pozor na to, aby bola krv darcu zdravá ,takže nech Vás ani nenapadne získavať ju od niekoho ,koho nepoznáte ,alebo mu
neveríte !Mohlo by to škaredo dopadnúť...Tak ako na to? Keď konečne zoženiete ideálneho a ochotného(!!) darcu ,novou žiletkou, alebo podobným čistým ostrým predmetom spravte malý ,ale hlboký rez (trebárs do
zápästia) tak ,aby tiekla krv a Vy ste sa mohli napiť .Sajte rovno z rany a keď sa Vám krv dostane na jazyk a Vy pocítite neopísateľný úžasný pocit a budete chcieť pokračovať a chcieť viac, tak si môžete byť istý, ste jedným z nich .Po prvom kŕmení Vám možno bude zvláštne...niektorí to pripisujú prvému sexu ,iní zase prvému panákovi ,ale verte mi, ten pocit ,ktorý budete zažívať potom je neopísateľný, nehovoriac o tej energii, ktorú zrazu budete cítiť. Skúste to, keď Vás bude bolieť hlava a Vy budete unavení, garantujem Vám, že Vás to prejde, alebo sa to aspoň zmieri. Neskúšajte to však za každú cenu! Sú istí ľudia, ktorí sa chcú za každú cenu stať upírmi a nakoniec sú len sklamaní.

No a keď zistíte ,že ste upírom, budete si musieť začať dávať pozor na slnko...jeho svetlo sa pre Vás môže stať až bolestným...ano aj to je daň. Treba sa obetovať, aby sme zažili krásu..

Upíri žijú medzi nami

Ľudské bytosti pijúce krv. Sú tajomné, fascinujúce, hrôzostrašné

Legendy o ich krvilačnom vyčíňaní pretrvali stáročia. Upíri nie sú však iba prízrakmi dávnej minulosti - žijú medzi nami aj dnes. Vytvárajú záujmové spoločenstvá, vydávajú časopisy s návodmi, ako púšťať žilou, majú vlastné internetové stránky.
Legendy o ich krvilačnom vyčíňaní pretrvali stáročia. Upíri nie sú však iba prízrakmi dávnej minulosti - žijú medzi nami aj dnes. Vytvárajú záujmové spoločenstvá, vydávajú časopisy s návodmi, ako púšťať žilou, majú vlastné internetové stránky aj zásielkový katalóg Záhrobie, ktorý ponúka „všetko, čo súčasný upír potrebuje“. Traduje sa, že vampírmi sa stávajú hriešnici, samovrahovia, čarodejníci, alkoholici, deti, ktoré sa narodili so špicatými dlhými zubami, obete nevyjasnených vrážd a mŕtvoly, ktoré neboli kresťansky pochované. Na to, aby bol človek upírom, však nemusí najprv zomrieť. Dnešní vampíri majú s grófom Drakulom totiž len málo spoločné. Chodievajú do práce, nakupujú v supermarketoch, vystupujú v televíznych šou. Pestovanie upírskej tradície je pre nich skôr hrou či formou protestu proti stavu spoločnosti. Napriek tomu sa ľudia v rôznych kútoch sveta stále stretávajú s nevysvetliteľnými záhadami, ktoré pripisujú práve temným uctievačom noci. Tým ozajstným...

„Krv mi dáva silu. Som upír a moji priatelia to vedia. Dovolia mi, aby som sa z nich napil. Nepotrebujem veľa, stačí, ak si na tele urobia malú reznú ranu. Nikomu neubližujem,“ tvrdí 23-ročný Robert - hosť nemeckej talkšou. Niektorí diváci neveriacky krútia hlavou, iní sa smejú. Je ťažké uveriť, že vychudnutý mladík s bledou pleťou, výrazným mejkapom a čiernym plášťom je vampír. On je o tom presvedčený. Rovnako ako 19-ročná Jessica, Američanka, ktorá prišla do televízie porozprávať o svojom upírskom spôsobe života. Celý jej byt je zariadený v čiernej farbe, nechýba v ňom ani truhla. „Občas v nej spávam,“ vyhlási a veľavýznamne sa usmeje. Odhalí pri tom do špica zbrúsené očné zuby. Nie sú dielom temných síl, o ich vampírsky výzor sa postaral zubár.

Pochutnáva si na zvieratách
Doktor Stephan Kaplan, známy prenasledovateľ upírov, je presvedčený, že po svete chodí asi 1000 ľudských vampírov. Spolu s malou skupinou svojich nasledovníkov cestuje po krajinách a zbiera informácie súvisiace s krvilačnými tvormi. „Stretol som viaceré takéto bytosti. Sú inteligentné, vynaliezavé a na rozdiel od dávnych povier nezľaknú sa cesnaku ani svätenej vody. Žijú medzi nami, jediné, v čo môžeme dúfať, je, že nakoniec všetko zlé a temné prehluší záblesk svetla - a my sa ich zbavíme navždy...“ Upíri si zatiaľ veselo chodia po svete a hľadajú svoje obete. Nemusia nimi byť práve ľudia, uspokoja sa aj so zvieratami. Podobne ako 53-ročný Moskovčan Vasilij Gembitiskij. Neznáša slnko, von vychádza iba v noci, alebo keď je obloha zatiahnutá mračnami, kožu má posiatu nehojacimi sa vriedkami a už roky si pochutnáva na krvi. Lekári zistili, že trpí zvláštnou chorobou - porfýriou. Jej príčinou je zlá látková výmena v krvi. Pacienti s touto poruchou neznášajú slnečné žiarenie. „Raz sa ma sused spýtal, či by som mu nepomohol pri porážke prasiat. Keď som uvidel teplú krv prúdiacu do nádoby, nedokázal som sa ovládnuť... Chutila ako vynikajúce víno,“ spomína Gembitiskij. Odvtedy pomáha pri zabíjačkách.

Upírkou je aj 30-ročná Lydia Buchanová z Bristolu vo Veľkej Británii. Vzdala sa svojho zamestnania na univerzite a začala si hľadať nočnú robotu. Čiernovláska zistila, že neznesie denné svetlo a po tom, ako prvýkrát ochutnala zvieraciu krv, nemôže sa jej nasýtiť.


Fenoménom upírov sú fascinovaní aj spisovatelia a filmoví producenti. Prostredníctvom ich diel ľudia sledujú príbehy vampírov odsúdených na nekonečné bytie medzi životom a smrťou. Práve na základe romanticko-hororových filmov či kníh vo svete vznikajú rôzne spoločenstvá, ktorých prívrženci sú zanietenými vyznávačmi čiernej mágie. Mnohým z týchto ľudí dodáva upírsky životný štýl pocit bezpečia, myslia si, že ako vampírom sa im nemôže nič stať. Pre mnohých je lákadlom aj erotika, ktorá bola oddávna neoddeliteľnou súčasťou upírskych legiend. Na Balkáne sa hovorí o mŕtvych manželoch a manželkách, ktorí vstávajú z hrobov, aby si na svojich žijúcich partneroch vynútili plnenie manželských povinností. Slobodní upíri pod rúškom noci zase navštevujú mladé dievčatá.

Medzi vampírmi a ich sympatizantami je veľmi žiadané aj upírske porno. Jeho aktéri si otvárajú žily na rukách, hryzú sa do krku a vzájomne si sajú krv. Tieto praktiky nasledujú niektoré páry aj v skutočnom živote. Byť upírom je aj dobrý biznis. Jedna dobre vyvinutá newyorská striptérka zarába na tom, že pri vystúpeniach popíja vlastnú krv.

Zločinecké gangy
Nad tým, kde získať najvzácnejšiu tekutinu, si lámu hlavu všetci upíri. Ale ako to už býva, kde je dopyt, tam je aj ponuka. V Číne sa dokonca rozvíja špeciálne obchodné odvetvie - nekontrolovateľný nákup a predaj krvi. Živia sa ním ilegálni priekupníci, ktorí si vybudovali siete profesionálnych darcov. Množstvo tejto tekutiny im poskytujú aj narkomani a prostitútky. Novodobí upíri organizujú aj únosy. Svojim obetiam, ktorými sú predovšetkým deti ulice, potom odčerpávajú krv. Mnohým až dovtedy, kým nezomrú. Vampíri iného druhu sú zase v Spojených štátoch módnou záležitosťou. Vytvárajú záujmové spolky, majú vlastné obchody ponúkajúce oblečenie v štýle filmových upírov, umelé upírske zuby či literatúru venovanú krvi, jej pitiu, skladovaniu a príprave špeciálnych krvavých kokteilov. V New Yorku funguje aj Drakulov klub, ktorý vznikol v roku 1965. V súčasnosti má viac ako 3000 členov a je najväčším upírskym klubom na svete.

Horor na cintoríne
Domovinou legendárneho grófa Drakulu, „praotca“ upírov je Rumunsko a práve v tejto krajine došlo pred mesiacom k hororovej udalosti. V malej dedinke Marotinul de Sus rodina Tomovcov došla k záveru, že ich mŕtvy príbuzný Petre je vampír a saje im krv. Preto vnikli na cintorín, vykopali jeho telo a po strašidelnom rituáli ho spálili a vypili vodu s jeho popolom. „Keby sme tak neurobili, všetci by sme zomreli,“ vyhlásil švagor upíra Gheorghe Marinescu. „Keď sme otvorili rakvu, takmer sme odpadli od hrôzy. Na ústach mal čerstvú krv. Rozrezali sme mu hrudník a vybrali srdce. Stonal a skučal pri tom.“ Príbuzní od Petreho smrti trpeli nevysvetliteľnými zdravotnými problémami. Po vypití vody s popolom zomretého vraj všetky ochorenia razom zmizli. Tomovci majú teraz už iné problémy. Petreho dcéra ich za hanobenie hrobu a nebožtíka udala na polícii. Hrozia im tri roky väzenia.

Vysávači životnej energie
Pitím krvi sa preslávilo aj niekoľko zločincov a duševne chorých ľudí. Napríklad najznámejší sériový vrah Nemecka Peter Kurten, popravený v roku 1931. Jeho obeťami boli prevažne ženy a dievčatá, ktoré zahrdúsil a dobodal nožnicami. K sexuálnemu ukojeniu dospel tak, že pil krv, ktorá vytekala z rán. Viera v upírov, ktorí sajú smrteľníkom krv, je aj v našich tradíciách známa už stáročia. V slovanských povestiach sa uvádza, že ide o ducha mŕtveho človeka, ktorý počas noci saje ľuďom alebo zvieratám krv, a tak ich zabíja. Povera o upíroch súvisí s vierou našich predkov, že sa mŕtvi vracajú na tento svet medzi ľudí a že môžu na seba opäť vziať podobu hmotnej bytosti s cieľom škodiť všetkému živému.

Pravdepodobné stopy po ráznom zásahu proti upírovi sa našli aj na Slovensku. V roku 1895 v Ružomberku deti objavili lebku asi 60-ročného človeka. Niekto mu do temena zatĺkol 10-centimetrový klinec. Traduje sa, že aj čachtická pani Alžbeta Báthoryová, ktorá sa preslávila tým, že sa kúpala v krvi panien, bola upírkou.

Od nepamäti sa ľudia niečoho boja a radi si dotvárajú takýto strach vlastnou predstavivosťou. Na rôznych miestach sveta je možné vidieť para normálne javy v podobe duchov a vôbec nezáleží na kultúre ani viere, a tak isto to je s lykantropiou, voodoo, zombie a vampirizmom, na malý rozdiel - niektoré veci, by sme nemali vidieť. Momentálne si povieme o upiŕoch o jave, ktorý ani po mnohých výskumoch a debatách sa nevie objasniť. Príčiny tohto zjavenia a z hrobu vstania neobjasnili, ani vedci, ani kňazi, aj keď existujú teórie o nezrážaní krvi, o tzv. tranze, ktorý sa tvári ako smrť, pri čom jedinec žije. Podľa modernej medicíny sa pod pojmom vampirizmus rozumie iba psychický vampirizmus, niečo ako fyzický vampirizmus nie je prípustné, i keď v takomto prípade sa už hovorí o chorých jedincoch. Lekári a vedci sa odvolávajú na fakt, že existuje istá choroba, ktorá vyvoláva u osôb potrebu piť krv, jedná sa totiž o nízku hladinu železa a inyćh minerálov v krvi, ktorú si zrejme nakazení potrebujú doplniť a za najlepší zdroj považujú inú krv, odborníci tomu hovoria aj chudokrvnosť. Takto to aspoň tvrdia vedci a lekári, no postihnutí sa oháňajú slovami: „Robím iba to, čo musím, aj ty ješ a piješ, pretože musíš, je to pre teba taká istá samozrejmosť ako pre mňa pitie krvi.“ Ak teda v súčasnej dobe existujú jedinci, ktorí majú potrebu piť krv, či už svoju alebo cudziu niet divu a vôbec nepochybujem, že by sa tento jav nemohol prejavovať aj v histórii. Ako dobre vieme, pôvod vampirizmu je hlboko zakorenený v histórii ľudstva a úzko prepojený s lykantrópiu, ktorú rozoberiem nižšie. V istom období sa objavila choroba, ktorá vyvolala u jedinca chronickú smrť, ktorá telu nedovolila rozložiť sa, pretože krv v tele nechcela stuhnúť. Na tie časy si nikto nevedel vysvetliť, prečo dotyční ešte stále nie sú rozložení, a preto museli prísť isté protivampiristické zákroky. Ja si dovolím tvrdiť, i keď nie som žiadny doktor ani vedec, že ak niekto robí na tele plnom nestuhnutej krvi, nech sa jedná o mŕtveho alebo živého, zverstvá podobné odťatiu hlavy, prepichnutiu srdca kolom, viedlo to k udalostiam, ako bola striekajúca krv, či už z ničoho nič otvorenie úst. Z vlastnej skúsenosti viem, ako sa prikrášľujú obyčajné zážitky, či príhody a ak sú podané ústne, o to viac. Pokiaľ nie sú zaznamenané okamžite písomne, nastávajú nezrovnalosti a nepresné údaje. Je fakt, že sa našli aj také záznamy a to rovno úradné, že dotyčný dokonca žil a pri protivampiristických zákrokoch vydával neľudské škreky, taktiež o týchto faktoch sa môžeme dočítať ďalej. Ale aj napriek všetkému, čo som tu uviedol neviem si tak isto ako doktori a vedci vysvetliť ako nastala táto dosť podivná choroba nezrážania krvi, nevedno z akých príčin a čím spôsobená. Ba čo viac neviem si vysvetliť, ako bolo možne, že niektorí sa po smrti metali, či dokonca vstali z hrobu, i keď berme v úvahu ľudské prikrášľovanie. Magické vedy, ktoré mi svojim spôsobom nie sú až tak neznáme, hovoria o astrálnej časti tela. Aby sme mohli pochopiť bytie a žitie v astrálnom svete musíme pochopiť základne prerozdelenie. Prvý svet je fyzicky, to je ten, kde žijeme. Druhý svet je astrálny, ten je úzko prepojený s tým naším a posledný svet je mentálny, ako už samotný názov hovorí jedná sa o svet, kde je podstatná myšlienka, tu nie je čas a ani emócia iba samotné myslenie. Niekomu by sa tieto svety mohli zdať nereálne a nemožné v rozpore s jeho náboženstvom, ale ak sa viac menej zamyslíme dôjdeme k záveru, že práve majú až príliš spoločného s mnohými náboženstvami. No danou témou nie je náboženstvo a ani iné svety, ale upíry. Máme to tak, že ak človek, teda jedinci so silnou mysľou dokážu navštíviť, či iba vidieť astrálny svet, dokážu teda astrálne časti prebývať v našom svete. Nie je to nič nereálne, aj keď na prvý pohľad by sa to mohlo takým zdať. Samotné ázijské náboženstva hovoria o duši a o vyžarujúcej aure a to je naša duša, ktorú síce nevidíme, ale pomocou nej môže zavítať do sveta astrálneho, kde tak či onak zavítame po smrti. A tak astrálna časť nášho tela, ktoré je zložené z duše, vedomia a hmotného tela sa môže dostať do sveta fyzického. No na to, aby v ňom mohla prebývať potrebuje neporušené hmotné telo. Je to logické, pretože bez schránky nie je pošta. Týmto by som objasnil modernej vede existenciu svetov, ktoré sú, no nie každý o nich vie a teda nie všetko si môžeme vysvetliť iba na úrovni vzorcov a čísel.

Ale, teraz sa vrátim k samotnej problematike. Nie je až tak neznáme, že upírov poznáme vo viacerých formách. Vedľa upírstva (vampirizmu) fyzického zameraného na "sanie krvi zo živých"- krv je získavaná ako prostriedok revitalizácie, umožňujúci upírom, len akúsi strnulú záhrobnú existenciu (vegetovanie), existuje vampirizmus ektoplazmatický, zvaný tiež arrivizmus, spočívajúci vo "vysávaní životnej sily". Arrivisti sú živí ľudia, ktorí vedome, či nevedome získavajú vitálnu silu druhých osôb. Tú môžu postihnuté osoby strácať v prítomnosti ľudí, ktorých sa boja: indukcia strachu vedie k samovoľnej strate vitálnej sily - tá potom prechádza na osobu, ktorá strach indukovala. Ďalším a dosť podstatným delením, podľa kultúr a obdobia v rôznych častiach stredovekej Európy je delenie druhu vampirizmu na:

- Revenant - Tým bol nazývaný mŕtvy, ktorý podľa ľudských predstáv vychádzal z hrobu a prehováral k živým.

- Vampír alebo upír - Asi najčastejšia forma. Jednalo sa o mŕtvych, ktorí pojedali v hrobe svoje telo a časti odevu. Spôsoboval smrť najprv svojím blízkym a neskoršie aj vzdialenejším osobám

- Mora - Dusila a morila ľudí alebo aj zvieratá v spánku.

- Vlkodlak - alebo aj lykantrop, napol človek, napol vlk je posledný typ. Za takých ľudia považovali tých, čo dokázali brať na seba podobu zvierat, najčastejšie to bol vlk, v ojedinelých prípadoch netopier a iné. Ako už samotné fakty hovoria, vlkodlactvo bolo omnoho staršie, ako vampirizmus a jeho skutočná podoba má veľmi málo spoločného s upírmi, preto o nej stručne napíšem samostatne nižšie.

Lykantropia – Vkodlactvo
Z veľkej časti sa pripisuje šamanizmu, čarodejníctvu, mágii a okultistickej vede. Jedná sa o schopnosť človeka meniť svoju podobu na vlka. Divoká šelma žijúca v človeku a za mesačných nocí drásajúca sa na povrch.
Vlkodlak - vlčí démon spútaný s telom človeka. Upíry na seba často berú podobu vlka. Naproti tomu sú vlkodlaci samostatnou prastarou rasou a obývajú túto zem už od nepamäti.
Vlkodlactvo - LYKANTROPIA, je predovšetkým zvláštny stav mysle a vedomia, kde si človek predstavuje že je vlk, alebo sa na neho mení.
Vlkodlak - latinsky lycanthrop. V anglicky a nemecky hovoriacich krajinách - werewolf, v Austrálii marsupials. Žiadne zviera nežilo tak dlho popri človeku bez zmien. Celých 20000 rokov, čo je doba desať krát dlhšia ako je kresťanská viera.
Vlkodlactvo je pokladané za čiernu mágiu, preto ľudí, ktorí takto trpeli, upaľovali alebo vešali.
Okultizmus špecifikuje Vlkodlaka jednoznačne. Je za neho považovaný človek, ktorý sám úmyselne pomocou magického rituálu alebo vplyvom mesačných, či démonických síl sa v určitom časovom období mení na vlka. Človek si po premene väčšinou nič nepamätá, cíti sa unavený a na niekoľko hodín upadá do hlbokého spánku. Okultná lykantropia patrí medzi najdesivejšie veci, ktoré okultizmus ovláda.


Stručne sme si ozrejmili aj lykantropiu, ale vráťme sa opäť k upírom. Neodpustil by som si, ak by som nespomenul, že v niektorých starších prípadoch sa mohlo jednať o kríženie druhov. Niekto by mohol povedať, že kniha Dracula alebo iná beletria má na svedomí premenu upíra na vlka, ale táto povera má staršie korene než kniha, ktorá bola napísaná v 20.storočí.

Podľa satanistickej biblie, je takzvaný upír služobník diabla, ten ktorý pre neho pojedá duše slabých a nevinných. No v niektorých kútoch sveta si satanskú bibliu vykladajú úplne inak a nastáva vážny problém, z prv nepovšimnutej a neškodnej sekty sa stáva obradný kult, kde prichádzajú ľudia o životy, len aby uspokojili prianie Satanove. Vznikajú krvavé orgie, či sexuálne hry, pri čom všetci zúčastnený sa považujú za upírov žijúcich v tomto svete, krv zabitého vypijú a potom je na rade sex. O takýchto kultoch by sa dalo písať veľmi dlho, ale podľa môjho zváženia sa jedná o chorých, či nevyrovnaných jedincov, ktorí sa na prvý pohľad môžu zdať úplne normálny a dokonca aj inteligentný a zjavne v súkromí to tak nie je, preto im nemienim venovať viacej času. Dokonca aj v samotnej a jedinej biblii píše o vampirizme a ani znalci biblie, to nevyvracajú, konkrétne v starom zákone v tretej knihe Mojžišovej, kapitola 17: „Krvi žiadneho tela jesť nebudete alebo duše rôzneho tela jesť krv jeho. Kto by ju jedol, bude vyhľadený.“ Ako vidieť, ani kresťanská hlavná kniha si nedovolila okrajovo pripomenúť, že byť upírom je hriech.

Na internete sa dá naraziť na celkom zvláštnu teóriu, že vampirizmus je dobrovoľný akt výmeny krvi, sprevádzaný rozkošou. Upíry takéhoto typu sú smrteľní a sú nimi bežný ľudia, ktorí sú ochotní dať spraviť aj upírske zuby, viacej informácií o takomto druhu vampirizmu sa dá nájsť na www.sanguinarius.org.


Obdoba vampirizmu spomenutého vyššie je aj niečo, kde ľudia považujú krv za najlepší zdroj energie. Ľudia trpiaci touto myšlienkou sú väčšinou súčasťou kultov, ktorí si medzi sebou teto elixír energie vymieňajú. Nie som si presne istý, ale zdá sa mi, že sa rozďelujú na tri skupiny a momemntálne si už asi nespomeniem aké, ale viem, že jedna mala aj niečo spoločné s psychyckým vampirizmom. O pôvode hovoria, že to bola nejaka osoba, opäť si nespomínam a spomínaju, že časom sa ich sila vytratila a krv znehodnotila skrížením s ľuďmi. Schopnosti týchto upírov teda pramenia z energie a ak sa pýtate aké schopnosti, tak ide hlavne o videnie v tme a mierna nadsila. Ľudía v týchto kultoch pôsobia intligentne a tak je veľmi ľahké ím podľahnúť, preto buĎte na pozore pred zlými prorokmi...


Iné tvrdenie hovorí o tom , že upíry sú démoni sexu a zvrátenej erotiky s jemnou príchuťou sadizmu. Toto nie je nič čo by nebola pravda, lebo ak sa obzrieme vyššie nájdeme spojitosti o rozkoši. Ba dokonca aj v knihách bolo pripomenuté, že vampíry sú posadnutý a zvrátení ľudia s divnými chúťkami a ja aj dosť verím, že takýto ľudia museli žiť aj vo veľmi dávnych dobách a zúčasňovali sa takýchto orgií, ktoré ani v dnešnej dobe nie sú o nič viac, chápané.

Medzi vampirizmus patria aj rôzne nákazy, choroby, či prekliatie celej rodiny. O tom, že takýto druh vampirizmu naozaj existuje svedčia aj fakty o prekliati vykrádačov hrobov, alebo aj archeológov, pri čom ich smrť si nikto nevedel vysvetliť v priebehu niekoľkých ďalších dní zomreli aj rodinný príslušníci. Veď, kto by kládol nejakým starým varovným nápisom vážnosť, skorej sa pousmeje a povie si aký je realista: "Smrť sa dotkne svojimi krídlami každého, kto poruší faraónov kľud.". Ja som realista a tak by som na také slova kašlal, tí čo tak učinili za to zaplatili životom svojím aj príbuzných. Toto sa týka Tutanchamonovej hrobky a iných, z ktorých by bola škoda nespomenúť hrob Amon – Reovej kňažnej, ktorá pochádzala z Vesetu v období 1600 pred Kristom. Po objavení lúpežnými Arabmi telo zmizlo aj so všetkými tými čo ho objavili. Samotný hrob bol prevezený do Londýna, kde pretrval do čias kým sa ho kvôli umierajúcim strážcom nerozhodli strčiť do skladu a zamenili ho za duplikát. O rakvu prejavili záujem Američania a tak bolo pre istotu prevážané nepotopiteľnou loďou TITANIC. Loď sa predsa len potopila a tajomná rakva s ňou.

O chorobách nezrážaní krvi sa dajú nájsť skutočné lekárske záznamy, aj keď je pravda, že isté veci si medicína v tamtých časoch nemohla vysvetliť, a preto si ani nevysvetlila, ako je to či tamto možné, ale pravda je taká, že ani súčasná nemá k tomu potrebnú dokumentáciu. Nachádzajú sa rôzne záznamy o chorobách, ktoré pripisovali vampírom, ako tranz podobný smrti, chudokrvnosť, alergia na svetlo, mutácia jedincov, zdeformovaný skelet alebo aj vyčnievajúce zuby a pod. Podľa všetkého upíry nie sú nesmrteľný, ako sa niektorý domnievajú. Našlo sa aj pár takých tvrdení, že na posadnutých účinkovalo priloženie kresťanského kríža na čelo. Bolo to aj vedecky spísané istými výskumníkmi z Nemecka. Podľa mnohých tvrdení zhubný vplyv mala a má svätená voda, náboženské talizmany, denné svetlo, no za najúčinnejšie sa považuje odťatie alebo vykrútenie hlavy, prípadne prebodnutie srdca kolom v horších prípadoch nastúpilo aj upálenie mŕtvoly.

V celej histórií sa nájde mnoho zmienok o vampirizme, dnes existuje komunita ľudí, ktorá si hovorí gothi (gothici) a snaží sa vyzerať ako mŕtvy v bolesti hľadajú krásu v umieraní rozkoš, toto tvrdenie je možno trochu prisilné, lebo nie všetci príslušníci sú takýto, ale väčšina áno. Aj keď sa jedná o trend, ktorý vybehol niekedy v polovici 20. storočia, myslím si, že podobní ľudia museli žiť už dávnejšie, teda je fakt, že kňazi starých egyptských bohov mali podobné sklony. Ak sa teda stretlo niekoľko takýchto ľudí nastala u ľudí vrava. Ako dobre vieme, veľká, väčšina takýchto ľudí pochádzala z mesta a tak volili krajšie prostredie na svoje hrádky a to opustené hrady uprostred ničoho. Veľmi dobre poznám gothov a preto viem, že majú v obľube robiť si z ľudí nebežné vtipy a využívajú k tomu ich strach a predstavivosť. Dobre sa vie o tetách rozprávačkách, večne na okne, a ak sa uprostred noci cez malú dedinu ženie sprievod čudesných ľudí v kočoch, vyvoláva to strašidelný pocit a husiu kožu na chrbte. Tety to prikrášlia a máme na svete upírske hrady a rôzne strašidelné povery. Berme aj v úvahu, že v obdobiach, keď vznikali takéto povery vládli rôzny krutovládcovia a tí naozaj mali sadistické sklony, no mám veľmi dobré skúsenosti s tým, ako si ľudia radi vymýšľajú a prikrášľujú. No medzi asi najstaršie civilizácie sprevádzajúce vampirizmom, už od jej pôvodu boli starý Egypťania, Aztékovia a dokonca aj Májovia, Sumeri, Babylončania a iný. Každý z nás sa učil o týchto kultúrach v dejepise a dobre sa vie o tom, že na uctievanie a udobrenie bohov, používali krvavé procesy, aj keď sa to zdá byť primitivizmus, nesmieme zabúdať, že sa jednalo o jedny z najvyspelejších ľudský rás. Časom sa tieto procesy zmiernili, ale to nemení na tom, nič, že istý zástancovia trvali na svojom a možno pretrvali aj do súčasnosti. Doteraz v niektorých primitívnych kútoch sveta, kde ešte civilizácia nestihla poškvrniť a poznamenať okolie, existujú zmienky o tzv. kanibalizme sprevádzanom šamanizmom a pod.. A ani vedci si nevedia vysvetliť niektoré nadprirodzené deje, nech sa nám zdá život indiánov akokoľvek primitívny, duchovne na tom boli omnoho vyspelejšie ako terajší veriaci.

Najdôležitejšie je aby sme mali predstavu, ako takí upíry vlastne vyzerajú, skúsim sa ich výzoru venovať trochu viac. Väčšina z vás pozná upírov z filmov, či známej beletrie, ale aby sme nezostali iba v knihách a umelecky prikrášlených dielach, treba sa vrátiť do histórie, kde sa obzrieme po starých záznamoch a vydolujeme nejaké tie informácie zhrňujúce výzor upírov. Vo väčšine sa všetky dokumenty zhodujú s tým, že telo uložené v hrobe niekoľko týždňov, či dokonca mesiacov, v porovnaní s inými telami neprejavovalo známky rozkladu a ani typický zápach rozkladajúceho sa tela nebol cítiteľný. Telo upírov vyzeralo podozrivo bledo, pery naberali červenkastej farby, nechty boli dlhé a hrubé, vlasy akoby nezaznamenali zmenu života a smrti, koža na niektorých miestach sa lúpala a rástla nová, tvár mala ostré hrany. Nie je známe, ako si telá mŕtvych, aj po takej dobe dokázali uchovať takúto podobu, keď iné boli v úplnom rozklade. Iné dokumenty hovoriace o upíroch vychádzajúcich z hrobov hovoria, že ich podoba sa taktiež veľmi nelíšila. Hovorilo sa o bledej pokožke, zrastenom hustom obočí, pod prepadnutými očami sa nachádzali tmavé kruhy, na koncoch prstov boli dlhé nechty, oči boli čierne a odev zosnulého potrhaný vekom, pri čom pokožka jeho samotného vyzerala akoby sa práve narodil. V niektorých krajoch sa zjavovali nebožtíkovia v podobe duchov a presne tak ako ich pochovali. No a teraz už k tým slávnym zubom, ktoré prehryznú krčnú tepnu. Zuby, o ktorých sa tak hovorí, sú akoby výmysel, no našiel som zmienky o istom Draculovi II., ktorý svojim deťom nejakým spôsobom vytvoril biologický cucací systém. Keďže celá jeho rodina trpela chudokrvnosťou, ich výzor nebol o nič lepší, ako bolo už vyššie písané, a tak sa v šialenej hlave terajšieho doktora zrodil ešte šialenejší nápad skúsiť odstrániť chudokrvnosť dočerpaním krvi z iných tvorov. Toto sa píše na rôznych webovských stránkach, ale či sa tomu dá veriť je polemizujúce. Nemôžeme vyvrátiť ani objav v malej dedinke Čelakovice v Čechách, kde sa našli pozostatky, ktoré vykazovali protivampristické zákroky a v čeľustiach sa nachádzali deviate zuby, ba čo viac, bola niektoré hroby boli v obdoby ich nálezu prísne strážené. Takýchto tajuplných nálezísk je viacej po celej Európe. Mnohé úradné dokumenty opisujú, ako sa v ústach zosnulého nachádzala krv, ale o zuboch nie je zmienka, čo je dosť škoda, a tak ostáva otázne, či zuby upírom dorastali, keď to bolo potrebné alebo im dorástli a vyčnievali z úst celú dobu ich smrti. Ľudia, ktorí boli už aj za života považovaný za upírov, boli zväčša cudzinci, či ľudia vyššieho vzrastu, pretože v dávnejších časoch bola priemerná výška ľudí omnoho menšia ako teraz, zriedkavejšie to boli ľudia s vrodenými poruchami, pigmentovými znamienkami na neobvyklých miestach, ochlpením alebo len zvláštnym výzorom. Stačilo tak málo a mohli ste byť označený za divného a ak sa k tomu pridalo nešťastie vo váženej rodine, nastali pre vás ťažké časy aj po smrti. Veľmi dobre vieme, že naši predkovia chovali k mŕtvym zvláštnu úctu, a preto museli mať pádny dôvod na zásah a otvorenie hrobu zosnulého. Stať sa upírom, teda nebolo vôbec ťažké, stačilo byť iba iný ako ostatný. Podľa iných zdrojov, ako sú moje dohady sa upírom stal človek uhryznutý upírom alebo človek, ktorý zjedol nakazené zviera a pod.

Ľudia verili, že upírom sa stávajú tí ľudia, ktorí nenašli pokoja ani po smrti alebo boli prekliati. Dosť často sa stalo, že sa zo záhrobia vracali upíry alebo duchovia s cieľom pomstiť sa svojím blízkym, ktorí mu uškodili za života. Nesmieme zabudnúť ani na prípady, ktoré hovoria o nesmrteľných a čudných ľuďoch, žijúcich samotárskym životom. Tak isto o krutých a masochistických vládcoch ako bol Vlad IV - Draconarius (1431-1476(?)), alebo Alžbeta Bathory. Podobne sa hovorilo aj o hercoch, ktorý hrali hlavnú úlohu v upírskych filmoch ako bol Belo Lugosi, Max Sc hreck a iný.
23.04.2009 14:06:24 | 0 komentářů | stálý odkaz


Duch

Vznik ducha


Ako vlastne vzniká duch a čo má s človekom spoločné? V spodnej úrovni duchovnej ríše sa nachádzajú duchovné zárodky. O ich pôvode si povieme neskôr. Pod vplyvom základnej sily, ktorá tu vyžaruje silnejšie ako vo vesmíre, sa duchovné zárodky prebúdzajú k uvedomeniu - k túžbe po sformovaní sa do duchovnej bytosti. Tak ako zárodok sliepky po dozretí inštinktívne túži byť sliepkou, tak duchovný zárodok túži byť duchovnou bytosťou. Na to, aby sa z dozretého vajíčka vyliahlo kura, treba však vhodné podmienky - vyššiu teplotu. Duchovný zárodok zas naopak, potrebuje väčší chlad, aby sa z neho sformoval duch.

Len čo sa u neho v duchovnej ríši prebudí túžba po vlastnej osobnosti, začne konať podvedome to, čo tento cieľ podporuje, čiže hľadať vhodné podmienky. Dokiaľ sa v ňom neprebudila túžba po živote, ležal nehybne, akoby spal. Až chcenie po vývoji je prvým pohybom ducha. Pod vplyvom zákona pohybu a tiaže začne duchovný zárodok klesať z duchovnej ríše do nižších sfér, aby sa mohol vyvíjať. Zastaví sa na okraji jemnohmotného sveta. V ňom sa za určitých podmienok začne formovať jeho obal, najprv do podoby dieťaťa, ktoré postupne rastie a vyvíja sa v dospelého človeka. Tak sa v jemnohmotnom svete formuje najprv duša do ľudskej podoby, ako obal duchovného zárodku.

Duchovný zárodok v jadre duše ostáva ešte nevyvinutý. Podobne ako z jablka nemôže hneď vyrásť ďalšie jablko, ale najprv strom, tak aj u ľudí sa najprv musí vyvinúť duša, až potom duch. Preto vznikol jemnohmotný svet skôr, aby sa mohli vyvinúť najprv duše. Až po ich vývoji, teda po nadobudnutí ľudskej podoby, vznikla hrubohmotnosť a s ňou aj Zem, kde vstupujú duše do hmotných tiel. Celý hrubohmotný vesmír vznikol na jediný účel - na vývoj duchovných zárodkov. Jemnohmotnosť bola pre jeho vývin iba prechodným štádiom, potrebným na to, aby sa vytvorila duša - obal ducha. Duša je vlastne spojivom, prostredníkom, pomocou ktorého sa duchovný zárodok spojí s telom, aby mohol na Zemi cez neho aktívne pôsobiť, a tým sa vyvíjať. Telo zároveň chráni dušu aj pred drsnými vplyvmi vonkajšieho prostredia.

Spolu s vývojom a dozrievaním planéty dozrieva aj ľudský duch viacerými životmi na Zemi a pobytom v jemnohmotnosti. Vývin ducha sa podobá vývoju orecha. Jeho jadro je najprv malé, beztvaré a mäkké. Až dozrievaním a hrubnutím obalov, vo forme šupy a škrupiny, rastie a tvrdne aj jadro. Po jeho dozretí obaly už nemajú preň význam, rozpadávajú sa. Aj duchovný zárodok rastie a dozrieva pod svojimi obalmi čiže dušou a telom. Duch po dosiahnutí zrelosti sa stane večnou a vedomou osobnosťou v ľudskej podobe, preto už obaly - telo a dušu - nepotrebuje. Slúžili mu iba ako odev ducha v príslušných úrovniach, aby ho chránili a podporovali vo vývoji. Duchovný zárodok sa teda postupne mení na vyvinutého ducha. Tento názov vyjadruje, že vývinom dospieval vo vedomú osobnosť. Podobne sa vyvíjajú aj malí bytostní - postupne nie okamžite. Nemajú ducha ani telo, majú iba dušu a bytostné jadro.

Keďže sa duchovná ríša vznáša zo všetkých spomenutých svetov najvyššie, tak aj duch má medzi ostatnými obyvateľmi svetov najvyššie postavenie. Ako vlastne vyzerajú duchovia?

To, čo všeobecne nazývame duchmi, ktorých niektorí citlivci vidia alebo cítia, sú vlastne duše nie duchovia. Človek môže svojím duchovným zrakom vidieť iba do astrálu, ktorý je strednou časťou hrubohmotnosti. Vyspelejší ľudia "dovidia" aj do jemnohmotnosti. Vo sne sa nám takisto zjavujú duše či už živých, alebo mŕtvych ľudí. V spánku totiž vychádza naša duša z tela a putuje v obrovských vzdialenostiach. Nemusíme sa obávať, že sa nevráti, lebo je s telom spojená astrálnou šnúrou, ktorá má akoby nekonečnú dĺžku.

Zákon rovnorodosti zabraňuje, aby človek videl ducha, alebo duchovný svet. Medzi vesmírom a duchovnou ríšou je príliš veľká vzdialenosť. Duch je jemnejšej podstaty než duša, lebo je na rozdiel od nej nehmotný. Vyzerá však podobne, je mužom alebo ženou, no má omnoho krajšiu, žiarivejšiu a dokonalejšiu podobu ako človek, či duša. Vieme už, že duša je jemnohmotná, preto má dlhšiu životnosť ako hrubá hmota, telo, ale raz tiež zanikne. Duch, keďže je nehmotný, nezanikne, je večný.

Smrť je takisto mytologická postava, ktorá sa vyskytuje v mytológiách rôznych kultúr. Tradičná východná podoba smrti väčšinou pripomína kostru, je oblečená v čiernom plášti a na pleci nesie kosu.
23.04.2009 14:05:30 | 0 komentářů | stálý odkaz


Ucebnica Magie

UČEBNICA MAGIE.


Potreby k zvládnutiu základných magických úkonov, rituálov, rôznych kúziel k získaniu a ovládnutiu síl viditeľných i skrytých.

1.Ovládnutie myšlienok

Musíš byť schopný rozhodnúť sa, kedy máš na čo myslieť.
Určiť ktoré myšlienky sú dôležité a ktoré sú brak, schopnosť upnúť svoje myslenie na jedinú vec a nezabývať sa bludnými myšlienkami.
Je treba rozlišovať hlavné a vedľajšie (odbočujúce) myšlienky. Naučiť sa rozlišovať skutočné a zjavné ideály, nezávislé na ich zámene.
Tiež je potrebné pracovať s nastaviteľnou mysľou -logikou a senzibilitou.

2.Kontrola jednania.

Riaď sa princípom KARMY to znamená zákonom príčiny a následku v svojom praktickom živote. Všetky akcie by sa mali stať menej automatickými reakciami. Pracujte na odstraňovaní bežného bezmyšlienkovitého jednania.

3.Vytrvalost

Nenechaj sa odradiť prekážkami behom cesty duševného pokroku. Pokiaľ chceš urobiť magický sľub, pozorne o ňom popremýšľaj. Plán, vôle prípadná nečinnosť patria medzi jedny z najviac vyčerpávajúcich záležitostí.

4.Tolerancia

Musíš sa naučiť znášať druhých, tolerovať okolnosti a predovšetkým sám seba.

5.Viera - nestrannosť

Skús dôverovať všetkému, čo ťa na ceste stretne. Maj dôveru sám v seba, vo svoju spolunáležitosť voči celku, v správnosť svojho života. Nauč sa, že pokiaľ urobíš A, bude pokračovať B… vývoj pokračuje a speje postupom času k cieľu.

6.Vnútorná rovnováha

Musíš udržovať rovnováhu vo všetkých veciach, ktoré robíš…táto rovnováha ťa vždy vráti do pôvodnej polohy. Vyskúšaj si byť kľudný v radosti i zármutku. Buď pripravený na všetko, čo ti môže život priniesť. ( Znášaj dobré rovnako ako zlé.)

7.Láska k vnútornej slobode

Musíš sa zbaviť egocentrického pohľadu na život.



Moderná a tradičná mágia
Myslenie

Buď si plne vedomý svojich myšlienok a používaj ich v opatrnosti. Všetko čo existuje začalo ako myšlienka. Rozvíjaj svoju imagináciu a použi ju k dosiahnutiu/utvoreniu svojich cieľov, pretože stvorenie cieľa produkuje silu. Nauč svoju myseľ poznať rôzne končiny, obzvlášť oblasť ega, ktorá často požiera naše sily. Buď zodpovedný, napriek tomu že tvoje myslenie a telo zastávajú pozitívny postoj. Pamätaj, že tvoje okolie je odrazom tvojho myslenia.




Vôľa

Rozvíjaj silu vlastného sebazaprenia. Pokiaľ sa pre niečo rozhodneš, prípadne si to zaumieniš, tak to i urob. Buď spoľahlivou osobou. Nauč sa sebadôvere, ktorá sa musí stať automaticky súčasťou tvojho podvedomia.
Buď nadšený pre svoje životné plány. Vôľa ti bude pomáhať, aby sa všetko podarilo podľa vlastného predsavzatia, musí byť motorom k samotnému úspešnému dokončeniu samotného predsavzatia. Nauč sa byť trpezlivý.

Dielo

Staň sa užitočným v každodennej práci pre seba i pre ostatných. Vždy ukonči čo si začal a dávaj pozor na každodenné úlohy, dohromady zo svetskými. Maj na zreteli a naplň vždy bezpodmienečne svoj cieľ, ani keby to bola veľmi úmorná práca. Nauč sa byť pánom svojho času a taktiež plánovať svoj čas. Vypracuj si zoznam denných úloh. Ubezpeč sa, že tvoje priority sú naozaj na prvom mieste.

Aby sme sa mohli sami riadiť týmito radami musíme:

1) Uznať bezvýhradne zákon karmy a reinkarnacie a UVERIŤ MU. Čokoľvek sa vám stane, je vaša vina (niekedy nevedomé rozhodnutie Duše, čo myseľ nemôže ovplyvniť), ale nemá zmysel sa obviňovať, nič nieje nenapraviteľné. Kde som pohorel, a nedá sa to zlepšiť, tam nehazardujem s energiou a pozitívne pôsobím inde. Mali by sme žiť pre DOBRO. Dobro svoje, dobro všetkých a všetkého. Pre Dobro nie iba v našej, ale i vo všetkých ostatných sférach.

2) Veriť v existenciu viacerých sfér, teda prevažne sveta foriem, kde žijeme a Neviditeľného sveta (tiež zvaného dúhový, svet duchov, vyššia astrálna sféra, Nevídaný svet...)

3) A koniec koncov ... Veriť na účinok čarovných slov, brať svet POZITÍVNE a UŽÍVAŤ ČAROVNÝCH MOCNÝCH SLOV POZITÍVNE. "Nikto nieje dokonalý." Koľkokrát už sme to počuli? Opak je pravdou. "Každý jednotlivý tvor, prejav Bytia, je DOKONALÝ." To preto, že v sebe má dokonalú Dušu, ktorej možná potreba príchodu na svet vyskúšať si negatívny údel, či údel moci - s neúspechom. Príkladom zážitku takejto Duše môže byť Adolf Hitler. Narodil sa z pohľadu okolia menejcenný a stal sa mocným. Nedokázal sa však zbaviť komplexov a stať sa dobrým. Možná sa jeho duša už vrátila. Možno drieme v tele Sadáma Husajna, alebo možno tiež v tele G. Busha - v tomto prípade sa už s mocou dokázala prakticky vyporiadať a jej osud v budúcom živote bude iný, vyšší.



Osobne doporučujem použiť čarovné mocné slová ako súčasť magického rituálu, nemusia sa používať len ako samostatné, napriek tomu, že to tiež ide.

A tu uvádzam čarovné mocné slová, ktoré by mali byť vaším požehnaním a sprievodcom. Platia len vtedy, keď VY budete chcieť.
ONÉ :
Je len jediná Sila, ktorá pohybuje Mesiacom, prechádza tvojou bytosťou.
Sila, ktorá rozžiarila Slnko, rozžiari i tvoj život. Je ženská a je mužská, je oblakom i dažďom,
schovaná a ukrytá býva vo vlhkej zemi, v koreňoch a v klíčiacich semenách.
To ona zdvíha vietor. Je všetok život, zrodený i nezrodený, na tejto Planine i v rovine budúcej.
Viditeľná i neviditeľná, na planéte i na hviezde.
Je nekonečná, žehnajúca a ochraňujúca, hojí a tvorí; Mieri dopredu i dozadu v Čase, preniká celým vesmírom - v tomto živote, a miliardách životov, ktoré ešte len prídu, ako i v životoch minulých.
Táto Sila je tvojou Silou a je i mojou, je Bohyňou a Bohom. Využi ju, pre blaho všetkého stvorenia
a v súlade zo slobodnou vôľou všetkých, s vyrovnanou mysľou a s radosťou - aby požehnala tvojmu životu. A tak sa staň. A tak nech je dané a tak nech sa aj stane.

Účinok čarovných mocných slov vychádza z tradičného čarodejníckeho princípu, že žijeme súčasne vo dvoch Svetoch: vo Svete foriem a v Neviditeľnej ríše.

Pojem minulé a budúce životy je sporný, pretože odveká čarodejnícka múdrosť hovorí "Všetok čas je TERAZ a všetok priestor je TU." Pokiaľ vieme jak, môžeme byť kdekoľvek a kedykoľvek. Naše činy ovplyvňujú naše budúce životy, ale tím i minulé... Nieje ľahké to dokonale pochopiť. Nieje ľahké tomu uveriť. Nieje to ľahké ani pre mňa. Je ale veľa tých, ktorí uverili. Zachovali sa nám mená len niektorých z nich. Siddharta Gautama, ktorí ako prví dosiahol stavu Buddhy. (Buddha je stav bytia, nielen historická osoba, a tohoto stavu dosiahlo mnoho osôb. Siddhárta, chápaného dnes ako Buddhu, bol "iba" prví doložený učiteľ a "Buddha" Túto informáciu mám priamo a osobne od buddhistického mnícha a pokladá ju za nepochybnú.) Ďalších bolo veľa, niektorí pochopili iba časť, niektorí si to vyložili a popísali podľa svojho naturelu. Ďalšími príkladmi nech sú Ježíš Nazaretský, možná i Mohamed, v súčasnosti žijú Sri Saita Saibaba a iný a iný, ktorých mená sa však utopila v hĺbkach vekov...

Snažme sa dosiahnuť osvietenie, nirvánu - nazvime to ako chceme. Prostým spôsobom poznávajme, majme oči otvorené a hlavne, hlavne buďme DOBRÝ.

Zákon trojnosti platí i o slovách. Pokiaľ nám v návalu hnevu vykĺzne niečo ako "Preklínam ťa!" Musíme si to ihneď uvedomiť, v duchu pravdivo a otvorene priznať, že to bola chyba a sústrediť sa na, prípadne povedať: "Toto vyberám zo zákona." Tým zrušíme svoj trojitý i karmický zväzok s týmito slovami. Pokiaľ ale tieto slova povieme s vedomím "no tak to potom vyberiem zo zákona" a napriek tomu to myslíme úprimne, je to príkladom negatívneho využitia, ktoré sa nám trikrát negatívne vrátia... A ešte k tomu nepôsobia.
23.04.2009 14:04:44 | 0 komentářů | stálý odkaz


Co je to magia?

Okultizmus a mágia


Mágia je psychobiofyzika starovekých národov a spolu s alchýmiou a astrológiou patrí medzi najstaršie náuky ľudstva. Všetky tieto tri vedy boli základom pre vznik modernej biofyziky, astronómie a chémie. Boli taktiež nazvané okultnými vedami, nakoľko ako vedy tajné neboli a ani nesmeli byť prístupné každému. Význam slova mágia znamená "moc", alebo "veľkosť". V základnom ponímaní mágie treba rozlišovať dva pohľady na danú vedu. Prvým je pohľad okultistický (hermetický) a druhým je pohľad antropologický (kvázi vedecký). Antropologickému pohľadu sa venovať vôbec nebudem, nakoľko je zavádzajúci a zaoberá sa prevažne ľudovým čarodejníctvom.

Korene mágie pochádzajú z Egypta, Perzie, Babilónie a Indie. Tu nastáva ďalšie delenie smerov mágie podľa kultúr. Do Európy prenikol najviac smer Egyptský a Indický vďaka dochovaným dokumentom. Postavme mágiu do ďalších troch rovín. Prvým je svet fyzický, ďalej svet astrálny a nakoniec svet duchovný.

Rovina fyzického vnímania je svetom hmotným, hmatateľným, viditeľným... Rovina astrálna pracuje a využíva astrálneho tela, astrálnych bytostí a komunikácie s nimi, vytváranie nových astrálnych bytostí (elementálov a lariev). Túto rovinu môžeme tiež nazvať psychurgia. Poslednou je rovina duchovná. Jedná sa o formu vyššej mágie a tou je teurgia. Definícia teurgie sa dá vysvetliť asi nasledovne: "Teurgia je druh mágie, kde mág pracuje na vyššej úrovni a pri svojich magických operáciách využíva bytostí vysoko inteligentných, ktoré sa tiež nazývajú géniovia."

Čo je okultizmus? Slovo "okult" pochádza z latinského slova "occultus", čo znamená "skryté, tajné, tajomné". Okultizmus sa teda zaoberá tajomnými a skrytými vecami, nadprirodzenými démonskými silami, ako aj konaním a udalosťami, ktoré nie je možné vysvetliť bežne dostupnými spôsobmi. Pod okultizmus možno zaradiť napríklad: astrológiu, čarovanie, mágiu, psychotroniku, satanizmus, špiritizmus (styk s mŕtvymi), veštenie, čítanie z dlane, používanie kúzelného stolíka, vešteckých kariet, virgule, krištáľovej gule, apod.

Existujú dva extrémy, ktorým by sme sa ako kresťania mali vyhnúť. Jedným je popieranie existencie satana a duchovných bytostí (démonov) s ním spojených, a tým aj popieranie skutočnosti, že môžu vplývať na náš svet. Druhým extrémom je mať o nich nezdravý záujem, či prehnaný strach z nich - vidieť "čertovo kopýtko" za všetkým, čo sa deje okolo nás. Z tohto dôvodu je potrebné, aby sme sa pri našom štúdiu základov kresťanstva zaoberali aj okultizmom. Biblia svedčí o tom, že prebieha zápas medzi kráľovstvom Božím a kráľovstvom satana (Zj 12,7). Niektorí ľudia si satana predstavujú ako chlpatú bytosť s chvostom, kopytami, rohami, ako toho, kto má v rukách vidly a smrdí sírou a dymom. Nie div, že táto predstava je pre moderného človeka smiešna a neprijateľná.

Takáto bytosť by nikdy nepresvedčila značnú časť inteligentných nebeských anjelov, aby sa postavili proti Bohu a pridali na jeho stranu. Je treba si uvedomiť, že máme do činenia s múdrym a rafinovaným protivníkom, ktorý nielen majstrovsky používa svoje schopnosti, ale aj zneužíva neznalosť ľudí. Nadprirodzeno existuje a s ním aj skutočné bytosti, ktoré žijú v inom rozmere reality. Na jednej strane Boh sa nás snaží presvedčiť, že spôsob, ktorým riadi vesmír, je dobrý, a ukázať nám, že všetko, čo nám hovorí, je zmysluplné. Naproti tomu satan sa nás snaží zviesť na svoju stranu, do vzbury a odboja proti Bohu, oklamať nás svojimi polopravdami a lžami, a tak nás zničiť (Ján 8,44). Boh nám však v tomto zápase všemožne pomáha: "Na to sa zjavil Syn Boží, aby maril skutky diablove." (1 Ján 3,8) Odmietnuť všetky biblické odkazy na satana, démonov či anjelov s tým, že ide o prejavy primitívneho, a teda nevedeckého a poverčivého
23.04.2009 14:03:00 | 0 komentářů | stálý odkaz


© 2007 copyright - Zásobování a.s, © copyright - relevantní autoři článků, šablona: blog.txt.cz

TXT.cz
HLEDAT | UPOZORNIT
Vytvořit blog | Přihlásit se